bra 2006 dožil pekného životného jubilea - svojích 50.narodenín.
S FUTBALOM ZAČÍNAL A
SKONČIL AKO ŽIAK
Ako chlapec sa upísal futbalu na Základnej škole v rodnej obci Trenč. Jastrabie, kde sa postupne zoznámil s jeho abecedou. Nepochybne bolo jeho snom a životným krédom dosiahnúť vo futbale čo najvyššie méty, ale osud bol proti a rozhodne mu neprial. Stalo sa to, čo stretáva väčšinu futbalistov - nežiadúce zranenie, výron ľavého kolena a tým aj predčasne ukončenie jeho krátkej aktívnej činnosti. Nádeje sa teda znenazdajky rozplynuli ako dym a na základe odporúčania lekárov musel chtiac-nechtiac zanechať aktívnu činnosť a neskoršie aj rozhodcovskú. Futbalu sa potom v rámci možnosti a zdravotných schopností venoval už iba len rekreačne.
VZOROM MU BOL OTEC
Otec František (už nežijúci) - rozhodcovská a funkcionárska osobnosť bol v tom čase uznávaným futbalovým arbitrom v republikových a krajských súťažiach. Keď Jaro musel zo zdravotných dôvodov pomerne skoro skončiť s aktívnym futbalom, tak na tento šport vôbec nezanevrel, ba práve naopak, stále hľadal možnosti, ako sa uplatniť v obľúbenom športe. Preto iba privítal skvelú príležitosť - chodiť s otcom ešte ako dieťa na futbalové zápasy, ktoré on rozhodoval. Bol to práve otec, ktorý bol preňho tou správnou motiváciou, ako ďalej pokračovať v celoživotnej láske - futbale. Je samozrejme a logické, že postupne čoraz intenzívnejšie inklinoval k píštaľke, bez otcovho nátlaku či príkazu. Raz darmo, veď to mal v rodine...
PREMIÉRA V ROKU 1974:
ĽUBORČA-NEMŠOVÁ
Na radosť celej rodiny, prišiel veľmi očakávaný deň D. Bolo to v roku 1974, keď Jaro absolvoval rozhodcovské skúšky III. triedy a na jeseň už mal svoju životnú premiéru na zelenom trávniku v úlohe arbitra.
Prvým zápasom, ktorý rozhodoval a na ktorý sa jednoducho nedá zabudnúť, bol to susedský dorastenecký duel okresnej súťaže Ľuborča - Nemšová.
Popri tom hneď po absolvovaní arbitrovských skúšok išiel s otcom sa pozrieť na dorastenecké stretnutie Sereď - Nové Mesto nad Váhom, kde bol delegovaný ako hlavný rozhodca. Na zápas však neprišiel druhý postranný rozhodca (terajší asistent) a tak hneď za horúca dostal Jaro príležitosť v úlohe čiarového rozhodcu viesť tento majstrovský duel spolu s otcom. Hromníkovci sa takto historický zapísali do futbalových análov ako rozhodcovská dvojica - otec so synom. V oblastných súťažiach bol arbitrom štyri roky.
OD ROKU 1978 ROZHODCOM ZsFZ
Ako sa dalo predpokladať, Jarovi sa rozhodovanie zapáčilo a píštaľka ho opantala v jeho ďalšej futbalovej kariére. Postupne si zvyšoval rozhodcovskú kvalifikáciu a viedol jednotlivé zápolenia dorastencov a seniorov po celom bývalom Západoslovenskom kraji. Po návrate z voj. prezenčnej služby v Přerove, postúpil v roku 1978 ako arbiter do krajských súťaži - jeho prvým zápasom v kraji v úlohe hlavného bol duel Hlboké - Holíč. Spokojnosť s jeho rozhodovaním bola obojstranná, ked aj delegát stretnutia ohodnotil jeho výkon vtedy najvyššou známkou - štvorkou! Futbalové stretnutia riadené Západoslovenským futbalovým zväzom rozhodoval do roku 1984 (šesť rokov). V období rokov 1993-1999, po reorganizácii súťaži (národné ligy sa rozčlenili a posunuli do kraja) - bol rozhodcom III. ligy.
V SEZÓNE 1984-1985
POSTUP DO SFZ
Ten istý rok potom postúpil ak arbiter do pôsobnosti Slovenského futbalového zväzu. V rozhodcovskom drese to dotiahol ako hlavný a čiarový rozhodca až do vtedajšej II. slovenskej národnej ligy, kde pôsobil osem rokov a na čiare asistoval aj v I. SNL. Osobne nikdy nechcel byť stredobodom pozornosti na hracej ploche, vždy chcel sústrediť pozornosť divákov predovšetkým na hráčov. Strážil čistotu hry, aby diváci mali patričný zážitok, vždy sa snažil byť objektívný a nikoho nikdy úmyselne nepoškodil. V celoslovenských súťažiach pôsobil až do roku 1993.
Samotné rozhodovanie vnímal osobne ako taký relax a pred vstupom na hraciu plochu vždy z neho všetko „spadlo“ a sústredil sa iba na futbalové dianie.
ARBITROM BOL VYŠE
25 ROKOV!
Keď to všetko zrátame a zosumarizujeme, tak ľahko zistíme, že na svojom konte za pozoruhodné štvrťstoročie rozhodovania (od roku 1974 do roku 1999) - mal za sebou vyše 800 odpískaných priateľských a súťažných stretnutí. Toto číslo mohlo byť ešte vyššie, ale postupom rokov sa čoraz častejšie ohlasovalo zranenie z detstva (koleno). Na fyzických previerkách nemal žiadne problémy, predsa po skončení sezóny 1998-1999 sa definitívne rozhodol zo zdravotných dôvodov zavesiť rozhodcovský výstroj na klinec.
Počas aktívneho rozhodovania precestoval krížom-krážom celé Slovensko - od Bratislavy až po Humenné a väšinou spoznal serióznych zanietených ľudí pre futbal.
POČAS KARIÉRY
BEZ INZULTÁCIE!
Hodno pripomenúť, že za celú svoju kariéru nepoznal, čo je inzultácia a taktiež nebol ani raz disciplinárne potrestaný! Raz darmo, koho raz v živote opantá futbal, tak ten veru už nikdy na celoživotného koníčka nezanevrie a zostane mu verný po celý život. Veď čerstvý 50-ročný jubilant bol aktívným hráčom, rozhodcom, delegátom a regionálnym funkcionárom.
Z ROZHODCU DELEGÁT ZsFZ
Hneď po zanechaní rozhodcovskej činnosti sa rozhodol - ako inak zostať pri futbale, tentoraz už ako delegát. Jeho žiadosti bolo seriózne vyhovené, bez problémov bol zaradený v roku 1999 do širokej rodiny delegátov ZsFZ, kde aktívne pôsobí až doteraz (sedem úrodných rokov).
ČLEN RADY ObFZ
a ČLEN ŠTK ZsFZ
V období rokov 1999-2003 zastával funkciu predsedu disciplinárnej komisie Oblastného futbalového zväzu v Trenčíne, v súčasnosti je členom Rady ObFZ. Okrem toho je od roku 2003 aj členom športovo-technickej komisie Západoslovenského futbalového zväzu. Žiadna práca vo futbalovom dianí mu nie je cudzia a vždy je ochotný spraviť pre tento šport všetko.
LUKÁŠ A FILIP
V otcových šľapajách kráčali aj synovia Lukáš (27-ročný) a Filip (25-ročný). Obaja pôsobili v žiackom, dorasteneckom a seniorskom drese Trenčianskeho Jastrabia. Kvôli pracovným povinnostiam v zahraničí museli predčasne zanechať aktívnú činnosť.
MANŽELKA ĽUDMILA
Nebyť skutočne skvelého pochopenia a úžasného porozumenia manželky Ľudmily, ktorá vždy dokázala vytvoriť skvelú rodinnú atmosféru, tak určite by vo futbale nedosiahol to, čo v konečnom účtovaní dosiahol. Osobne aj ona má futbal veľmi rada a niekedy chodila aj na zápasy. Po rokoch - rokúcich spoločnej cesty životom (27 rokov) jej chce za všetko, čo preňho spravila veľmi pekne poďakovať. Z jeho známych ani nepozná takú manželku, ako je tá jeho, ktorá dokázala skĺbiť a pochopiť všetky jeho aktivity a záujmy. Je to jeho životná výhra - akoby prvá cena v športke!
ČÍNA, KOLÁČE, ZÁKUSKY
Manželka je vynikajúca kuchárka, najradšej obľubuje od nej na tanieri čínu, koláče a super zákusky. Čo sa týka nápojov, tak rozhoduje ročné obdobie. Cez zimu je to slivovica s mierou a cez leto pivo, prípadne decentne červené víno. Nepatrí vyložene medzi „fajnšmekrov“ a zje všetko čo má na tanieri...
Nuž, Jarino - ŽIVIO, veľa zdravia a pohody do ďalších rokov plodného života ti praje aj redakcia Trenčianskych novín! Karol Ďurina
