Pracoval som v tej dobe (1979) v chemickom ústave SAV. Súdruh riaditeľ celej SAV-ky vymyslel, že všetci vedeckí pracovníci musia budovu ústavu opustiť do 19. hodiny. O 19.05 sa v celom areáli s výnimkou osvetlenia chodníkov nekompromisne vypínalo svetlo. Žiadne lampičky havarijného osvetlenia, nič, len tma ako vo vreci a na niektorých miestach chodieb svetlo verejného osvetlenia prenikajúce cez okná zvonka. Raz nám svetlo vypli zákerne o niečo skôr. Hmatali sme po kancelárii vedľa labáku, keď môj šéf konštatoval, že ešte musí „ísť“, lebo krížom cez celú Bratislavu by to v autobuse nevydržal. Nenapadlo nám zapnúť stolnú lampu, hoci zásuvkový okruh fungoval. V laboratóriu nad stolom s písacím strojom sme mali na nástennej poličke rôzne druhy kancelárskeho papiera. Ten najtenší, ktorý sa používal na zhotovovanie kópií sme si občas brali na WC, lebo tam papier skoro nikdy nebol. Môj šéf si zobral zopár listov a popri stene chodby sme pomaličky odchádzali z budovy. Šéf viac-menej po hmate, našiel aj onú miestnosť. Ja som zatiaľ čakal na chodbe a oči sa mi pomaly prispôsobovali nedostatku svetla. Po známom zvuku tečúcej vody sme sa zasa opatrne, krok za krokom, odobrali na dobrodružnú výpravu von z budovy.
Jediným majákom nám bolo akési svetielko na konci chodby, ktoré mal vrátnik vo svojej sklenej kukani. Šťastlivo sme opustili vedeckú inštitúciu. Šéfovo šťastie trvalo po prvú lampu verejného osvetlenia. Tam zdvihol ruku a chcel sa pozrieť na hodinky. Zdúpnel. Ruky mal fialovo - čierne. V tej tme v laboratóriu si z poličky s kancelárskym papierom vzal čierny uhlíkový papier na výrobu kópií. Nasledoval vodopád, či skôr gejzír, výrazov označujúcich rôzne časti ľudského tela a príslušníčky najstaršieho povolania. Ja som si v tej chvíli vôbec nepredstavoval jeho ruky. Ako sa nám neskôr sám priznal, manželka mu vo vani dlhé minúty rajbala ryžákom miesta, kde nohy strácajú svoje meno. Sporenie na osvetlení malo skorý koniec, lebo bezpečnostný technik trval na tom, aby havarijné osvetlenie bolo neustále zapnuté. Po značných protestoch súdruh riaditeľ odvolal všetky úsporné opatrenia. Ktosi mu vysvetlil, že niektoré pokusy, najmä biologické, nie je možné prerušiť ani v noci a všetko sa vrátilo do normálnych koľají. Ďalšie sporenie malo nastať zlievaním použitých rozpúšťadiel. K tejto hlúposti nakoniec nedošlo, lebo by bola vyvolala pohromu.
Ale keďže sme národ veľmi šetrný, sporíme ďalej. Sused chcel usporiť peniaze za kominára, lebo jeho chatka je na hony vzdialená od civilizácie, čo by spolu s cestou vymetanie komína podstatne predražilo. Rozhodol sa preto pre spôsob našich starých a prastarých materí. Tie pokvapkali kúdeľ terpentínom, vložili do komína a po chvíli podpálili. Kúdeľ vyletela hore a komín prečistil. Sused nemal po ruke terpentín, tak použil „trošku“ technického benzínu. Komín má dokonale čistý. Dodnes sa ma vypytuje, či nepoznám nejakého lacného a spoľahlivého murára, lebo zima sa blíži. Ja som chcel usporiť pri kúpe tenisiek. Usporil som pár korún. Za tri týždne sa rozpadli. Stánkara som samozrejme nenašiel, už bol za horami - za dolami. Ak chcete naozaj sporiť držte sa starého hesla: „Nik nie ja taký bohatý, aby si mohol dovoliť lacné veci“.
