Článok pokračuje pod video reklamou
Narodili sa zdravé. „Boli len trochu drobnejší. Vážili menej ako dve kilá,“ spomína matka Alena Minarechová. Do štyroch mesiacov sa vyvíjali normálne. „Skúšali si už sadnúť, pásli baránkov, dvíhali hlavičky, boli čulí.“ Až po deň, kedy dostali očkovanie proti čiernemu kašľu. Na hrozné ráno, kedy sa Alene zosypal svet, nezabudne. Namiesto chlapcov našla v postieľkach bezvládne telíčka, ich očká boli zrazu bez života, pozerali niekam do prázdna.. „Diagnóza neurológa znela - detská mozgová obrna. Hneď nám lekár nariadil, aby sme s nimi začali cvičiť, aby obrnu nedostali, ale už bolo neskoro.“ Odvtedy začal zápas s chorobou. Hľadali všetky dostupné informácie o chorobe a o možnostiach liečenia. Až našli enzymatický spôsob liečby v Prahe. „ Keď mali chlapci štyri roky, vo verejnej zbierke sa Staroturania skladali na liečenie v Prahe. Vtedy vystúpil na benefičnom koncerte aj hudobný husľový virtuóz Václav Hudeček.
Získané prostriedky vyšli na jednu celú liečbu pre každého a ešte polovicu ďalšej. Pomohla veľmi Petríkovi po psychickej a Rastíkovi po fyzickej stránke. „Rastík dovtedy vôbec nerozprával, slinil sa a už po 5 dňoch slinenie prestalo,“ smutne spomína Alena.
Na ďalšiu liečbu nemali prostriedky. „Naše poisťovne ju nepreplácajú, ako nám vysvetlili, pretože aj u nás sa táto diagnóza lieči. Okrem pravidelných kontrol u špecialistov navštívili skoro každého ľudového liečiteľa, o ktorom sa dozvedeli. „Vždy sme išli s vierou a nádejou, že im pomôžu,“ hovorí matka. Výsledky však nezaznamenali.
Chlapci absolvovali niekoľko operácií, posledná riešila skracovanie šliach, ako i množstvo liečebných a kúpeľných pobytov v Piešťanoch a Kováčovej. Na tú spomína Petrík veľmi rád. Tu totiž urobil samostatne svoje prvé kroky. Dovtedy chodil len s oporou alebo pomocou barlí. Mal vtedy 10 rokov „Vôbec som nedúfal, že sa naučím niekedy chodiť,“ hovorí Petrík. „Bol som trikrát v Piešťanoch, a nič. Podarilo sa to až v Kováčovej. Je tam dobrá voda, príjemné prostredie a veľmi dobré sestričky,“ hodnotí Petrík, ktorý do Kováčovej datuje aj začiatky svojich plaveckých pokusov. „O tento zážitok, keď Peťko začne sám chodiť, som prišla,“ hovorí Alena. Stále však nielen dúfa, ale i verí, že sa raz upraví aj Rastíkov stav a zažije, keď sa na vlastné nohy postaví aj starší z dvojičiek.
Veľmi by aj on chcel chodiť ako brat, vyjsť po schodoch na siedme poschodie činžiaka, kde bývajú, trénovať, či povoziť sa na bicykli, špeciálnej trojkolke ako brat. Zatiaľ je však jeho svet zúžený na vozík. „Rastíkovi chýba jemná motorika, má problémy so sedením, ale aj on robí pokroky,“ vysvetľuje matka. Veľkým úspechom je, že Rastík dokáže prejaviť svoje potreby, vie povedať, kedy je hladný, smädný, vie, čo potrebuje podať. „Rastík potrebuje stále niekoho vedľa seba, stále ho treba zabávať. Niekedy som otrávená, ale potom si poviem, že je vo všetkom odkázaný na druhých, vtedy ho chápem.“ Má rád hračky, ktoré hrajú, rádia, autá.
Matka bola s deťmi do ich siedmich rokov doma. Potom začali chodiť do školy v Bratislave, každý do inej, podľa charakteru postihnutia. Petrík na Mokrohájsku, Rastík na Dúbravskú. Ich pobyt si matka pochvaľuje, aj keď ju mesačne stojí spolu viac ako šesťtisíc korún. Doma by nemali také možnosti ani vzdelávania, ani liečby a rehabilitácie. Školy majú sponzorov, chodia ich navštevovať športovci, herci, stále sa tam niečo deje. Každý piatok ich matka odvezie domov a v nedeľu sa vracajú. „Prial by som si, aby víkend bol aspoň o jeden deň dlhší,“ túži Peťko, ktorého v škole baví matematika, slovenčina a angličtina. Rád sedí pri počítači, ale musí aj trénovať. A tak chodí na siedme poschodie alebo jazdí na bicykli, špeciálnej trojkolke. „Veľmi ma to baví,“ hovorí Petrík a vzápätí sa pochváli, že najdlhší výlet meral deväť kilometrov. Bežne chodia s mamou k babke do Topoleckej. Rastík obľubuje prechádzky, a tak trojica každý deň počas prázdnin vyráža na pravidelnú trasu na parkovisko pri Chirane.
Chlapci stále napredujú, pomaličky sa ich stav zlepšuje, aj keď je to za cenu úsilia celej rodiny a najmä ich samých. Matka však hľadá stále aj iné alternatívne možnosti: „Je veľa spôsobov liečby, chodí sa na Krym, na Floridu, vraj plávanie s delfínmi veľmi pomáha.“ Aj keď Peťko pohotovo reaguje, že také niečo by chcel zažiť, matka je realistka. V poslednom období ju oslovila informácia o slovenskej lekárke v Egypte, ktorá lieči podobné diagnózy a tiež detskú mozgovú obrnu. „Dozvedeli sme sa z našich časopisov o osudoch detí, ktoré sa zo Slovenska u nej liečili. Výsledok, ktorý popisovali, bol veľmi dobrý a zase nám svitla iskrička nádeje,“ dúfa Alena. Podľa dostupných informácií lekárka vraj využíva prírodnú liečbu, pichá injekcie s látkami, ktoré vplývajú a stimulujú nervové bunky. Obrátili sa na nadáciu, ktorá zriadila účet. „Jej popísané výsledky sú až neuveriteľné,“ konštatuje Alena, „ja nečakám na zázrak, ale aby im to aspoň trochu pomohlo. Nemyslím si, že Rastík odtiaľ pôjde po vlastných. Bola by som rada keby aspoň dokázal sedieť, chodiť by strašne chcel, ale zatiaľ to nedokáže, musím ho chytiť pod pazuchy, a tak ísť, pri sedení treba striedať polohy, aj v noci ho treba otáčať. Strašne chcel chodiť po schodoch, na bicykli, dúfame že sa nám to niekedy podarí.“
Pridáva sa Petrík:. „Tento rok som bol v Lourdoch a strašne by som prial bratovi, aby sa aj on dostal na takýto výlet.“ Túži po pretekoch na bicykli s bratom. Jeho snom je stať sa lekárom: „Najradšej chcem byť onkológom alebo ortopédom.“ Aj splnenie tohto priania možno záleží od vytúženej liečby v Egypte.
ČÍSLO ÚČTU: 26 2982 8947/1100
