Škola mala pridelený majetok, niekoľko árov. Dedko nechoval kone, tak nám pozemky obrábal jeden gazda z Krtoviec. Jeho syn Karolko bol môj najlepší priateľ. Bol o 18 rokov starší, chodil s koňmi orať, brával ma so sebou.“ Odtiaľ získal lásku k prírode a najmä ku koňom. Pôvodne chcel ísť študovať lesníctvo, napokon vyštudoval Štátnu vyššiu školu hospodársku. Pracovať začal na Povereníctve poľnohospodárstva, na oddelení chovu koní. V roku 1951 musel odísť do výroby z politických dôvodov. Dostal sa do strojárskeho podniku v Dubnici nad Váhom. „Strojarina ma vôbec nebavila a keď ma postavili pred vŕtačku, bol som z toho nešťastný. Samá páka, gombík.“ Ešte z pôsobenia v Bratislave mal kontakty s riaditeľmi ústavov chovu koní. „Riaditeľ v Motešiciach mi vybavil po známosti, aby ma z Dubnice prepustili a nastúpil som do Motešíc za ošetrovateľa plemenných žrebcov.“
Bola to zaujímavá práca, ostal tu takmer 11 rokov. Okrem kŕmenia, čistenia a ostatnej starostlivosti bolo treba s koňmi každý deň jazdiť. Pretekársky si však netrúfol, no dostihov sa aj tak zúčastňoval. Ako rozhodca.
V motešických stajniach bývalo aj okolo 400 koní. Chovali anglických plnokrvníkov a polokrvníkov. „Aj arabov, tie sú výborné ťažné kone, sú húževnaté, no nie tak rýchle.“ Špecializovali sa na Furioso. „Teraz je tam sotva 40 koní, chov v Motešiciach je prakticky zlikvidovaný,“ uvádza Mikuš. Odchovali tu vynikajúce kone, víťazov významných dostihov a pretekov, medzi nimi aj trojnásobného víťaza Veľkej pardubickej Koroka, jubilejnú stú vyhrala taktiež „motešičanka“ Libentína. „Väčšinou polokrvníci sú vhodné na parkúry a plnokrvníci na dostihy,“ vysvetľuje Mikuš. Medzi chovanými koňmi mal aj svojich obľúbencov. „Bolo tam veľa koní, ale ani jeden nebol zlý. Zlý kôň musel mať zlého gazdu,“ vysvetľuje Mikuš. „Kone sú od narodenia dobré, len človek ho pokazí, keď ho trýzni, bije.“ Neskôr viedol v Motešiciach celú plemennú evidenciu. Počas pôsobenia v Motešiciach sa zoznámil s učiteľkou škôlky Stázkou, ktorú si vzal za manželku. No krátko po svadbe ho preložili na štátne závodisko do Bratislavy. „Od jari až do jesene som nebol vôbec doma, tak som dal výpoveď a išiel som učiť do Topoľčianok do školy jazdcov a chovateľov.“ Po presťahovaní školy sa vrátil naspäť do Motešíc. V rezorte poľnohospodárstva pracoval na rozličných postoch až do odchodu na dôchodok v roku 1986. Potom sa mohol naplno venovať svojim záľubám – ochrane prírody a krajiny a bádateľskej práci v oblasti dejín prírodných vied.
„Už v roku 1959 som založil prvú hliadku ochrany prírody na Slovensku,“ spomína Mikuš. Ako hovorí, podnetom bol časopis ABC, kde o takejto činnosti s deťmi písali. „Chodili deti z okolia Motešíc, detí bývalo v krúžku okolo 15. Deťom treba vštepovať lásku k prírody, učiť ich nielen ju poznať, ale aj chrániť.“ Každú sobotu, po práci, lebo vtedy sa ešte robilo, sa vybrali do prírody pozorovať zvieratá a krajinu. Spravili si svoju rezerváciu Ostrá hora. Vysvetľoval deťom, že kvety a niektoré druhy napríklad obľúbené poniklece nie sú vhodné na presádzanie. „Ak nie sú na pôvodnom mieste tak sa veľa rastlín znehodnocuje. Našli sme v lokalite okolitých vrchov napríklad modlivku, ani sme nevedeli, že sa vyskytuje v tejto oblasti.“ Aj po presťahovaní do Trenčína Milan Mikuš pokračoval v environmentálnej činnosti a založil Klub mladých ochrancov prírody. Viedol ho 21 rokov. Pre prírodné vedy nadchol mnohých mladých ľudí, ktorí sa potom tejto oblasti venovali aj profesionálne. „Chodili deti z celého aj vzdialenejšieho, okolia, stretali sme sa raz mesačne. V lete sme putovali po rezerváciách a po stopách prírodovedcov, v zime sme mali prednášky. Každé leto sme organizovali týždňový tábor,“ spomína Mikuš. Ťažké obdobie zažil, keď mu zakázali po 21 rokoch viesť klub. „Dôvodom bolo obvinenie, že vodím deti po farách a kostoloch.“
Založil pobočku Slovenskej spoločnosti pre dejiny a vied a techniky pri Slovenskej akadémii vied s cieľom propagovať významné osobnosti trenčianskeho regiónu a históriu prírodných a technických vied. Do tohto obdobia spadá začiatok sledovania a zbierania životopisov významných prírodovedcov. V roku 1983 napísal aj svoju prvú publikáciu. Odvtedy vydal množstvo statí, článkov, publikácií. V roku 2003 dokončil svoje najrozsiahlejšie dielo Biobibliografický slovník prírodovedcov a lekárov Trenčianskeho kraja od najstarších čias po súčasnosť, kde zmapoval životné osudy viac ako 800 osobností. Za knihu dostal spolu s Verejnou knižnicou Michala Rešetku v Trenčíne celoslovenské ocenenie za vydavateľský počin roka. „Pátral som po archívoch, knižniciach, po kronikách po dedinách, kde sa čo dalo, tam som hľadal,“ opisuje know-how svojej práce Mikuš. Objavil mnohé osobnosti regionálnej histórie, najmä prírodovedcov, rodákov, o ktorých nevedeli ani v ich rodných obciach. Za necelé tri roky od vydania knihy Milan Mikuš nezaháľal a pripravil ďalších 150 nových životopisov. Či vyjde doplnené vydanie slovníka, nevie. „Nemám peniaze, aby som to sám financoval.“
Pripravuje aj materiál o významných františkánoch na Slovensku. Má zaznamenané osudy 120 ľudí, ktorí boli členmi rádu svätého Františka z Assisi. „Boli medzi nimi vynikajúci básnici, historici, spisovatelia, vynikali aj v exaktných vedách, boli matematici, pôsobili v regióne v Pruskom, v Beckove. Bol som aj v ich vydavateľstve, ale nemali záujem.“
VIZITKA
Narodil sa 15. júla 1926 v Krtovciach. Otec bol zamestnancom železnice a v detstve sa často sťahovali, takmer po celom Slovensku. Po skončení 4. ročníka gymnázia išiel študovať na Štátnu vyššiu hospodársku školu do Martina. Školu dokončil po vojne v Košiciach. Celý život pôsobil na rôznych postoch v poľnohospodárstve. Venoval sa propagácii ochrany prírody medzi mládežou, jeho celoživotným koníčkom sú dejiny prírodných vied. Zozbieral a pre súčasnosť objavil mnohých významných prírodovedcov regiónu. Vydal Biobibliografický slovník prírodovedcov a lekárov Trenčianskeho kraja od najstarších čias po súčasnosť. Už viac ako 40 rokov žije v Trenčíne.