Za socializmu musela byť v každej predajni umiestnená na viditeľnom mieste Kniha prianí a sťažností. Trúfalejší zákazníci do nej občas zapisovali priania a sťažnosti. Raz za čas prišiel na kontrolu nejaký pupkatý nadriadený spotený orgán a nech už bolo v knihe napísané čokoľvek, zjazdil vedúceho predajne. Len tak cvične, lebo inak nemal čo robiť. Potom sa orgán odobral na nejaké generálne riaditeľstvo, kde si nejaký mesiac zase v teplúčku pohovel pri kávičke. Tým na nejakú dobu skončila funkcia pupkatého orgánu aj nezmyselnej knihy. Pevne verím, že niekde za humnami, v nejakom sprivatizovanom sklade tlačív, sa ešte nachádzajú tisíce nepoužitých kníh prianí a sťažností. Rád by som ich odkúpil a dal ich opäť do obehu. Knihy by si napríklad kupovali manželia. Kniha by visela pri spálňových dverách. (Na viditeľnom mieste!!!) A samozrejme na farebnom motúziku pokiaľ možno bielo-modro-červenom aby sa nestratil motív národnej hrdosti. Večer by sa do nej zapisovali priania. Ráno sťažnosti. Kontrolným orgánom by bola svokra. Pokiaľ možno učiteľka na dôchodku, tie sú najhoršie a najprísnejšie. Tá by jedným vrzom skontrolovala aj to, či máte umyté ruky a môžete tak bezbakteriálne vykonať stravovacie návyky. Nesmiete odpovedať „nie, budem jesť príborom“, to by bolo horšie ako zemetrasenie kombinované s povodňou a zosuvom pôdy priamo v miestnom rodnom chotári. Pre mladých neznalcov uvádzam, že svokry bývajú zdrojom rôznych nepredvídateľných prírodných úkazov, najmä katastrof. Na rozdiel od prírodných katastrof je tu ešte naviac veľká nevýhoda. Nie je možné privolať na pomoc armádu. Armáda túto službu prozreteľne odmietla. Na svokru nestačí ani po zuby ozbrojené letectvo. Armáda si na svokry netrúfne ani s ťažkou ženijnou technikou. Kniha prianí a sťažností, čo je jasné, má za účel priať si a sťažovať si. Priania by využívali napríklad deti pri písaní Ježiškovi. „Nechcem tento rok ani bračeka, ani rukavice, ani pyžamo, konečne chcem PlayStation II“. Možno by priania písali aj dospelí. „Nech už tá škrekľavá suseda konečne zatrepe krpcami!“ Stránku pre sťažnosti by napĺňali chronickí kverulanti, ktorí sa sťažujú stále a na všetko. Tým vadí všetko. Že ráno neboli rohlíčky obzvlášť vypečené (Werich), že autobus meškal nehoráznych 15 sekúnd, hoci všade je poľadovica alebo ako je možné, keď v nedeľu vyšlo slnko, nevyšli noviny. My sa vôbec radi sťažujeme. Ak si napríklad kúpite pračku a pokazí sa vám mesiac po záruke, sadnete ku stroju a napíšete do Tatramatu urážlivý list. Ak vám bude slúžiť 15 rokov, nenapíšete nič. Ja som to pred mnohými rokmi skúsil. Naša pračka nám slúžila bez jedinej opravy 13 rokov. Napísal som do Matejoviec ďakovný list. Ozvala sa mi akási pani Ing., ktorá mala na starosti oddelenie pre styk s verejnosťou. Habkala od prekvapenia, lebo niečo podobné vo svojej kariére ešte nezažila. Jediný môj návrh na zlepšenie situácie je začať tlačiť knihu pochvál. Ak budú knihy plné zápisov, znamená to, že už je na Slovensku dobre.
