Dodnes ma fascinuje Trenčín 19. storočia

„Môj kádrový profil nebol v tých časoch celkom vyhovujúci - nikto z rodiny nemal robotnícky pôvod, ani nebol v komunistickej strane - na štúdium som sa dostala iba popri zamestnaní.“
Po návrate z materskej dovolenky do múzea začala pracovať ako historička. Venovala sa regionálnej histórii, pričom pri štúdiu archívnych materiálov využila aj svoje jazykové schopnosti - znalosť nemčiny a maďarčiny. „Dodnes ma fascinuje Trenčín v období 19. storočia. Nie sú to až také vzdialené časy, ako napríklad pravek. K dispozícii máme dostatok dokladov, aby sme si mohli priblížiť, ako žili Trenčania na prelome 19. a 20. storočia. Napríklad, od roku 1874 každú nedeľu vychádzal regionálny týždenník, predchodca Trenčianskych novín. Nie každé mesto sa tým môže popýšiť.“ Rovnako ju zaujali aj dejiny kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach.

Po návrate z druhej materskej dovolenky v roku 1989 sa spolu s kolegom Vlastimilom Háblom pustila do prípravy historickej časti obrazovej expozície na Trenčianskom hrade, venovanej rodu Ilešháziovcov. „Otvorili sme ju v roku 1994, o dva roky nasledovalo vydanie katalógu. Táto téma ma veľmi chytila a drží ma dodnes, aj keď v súčasnosti na ňu nemám čas.“ V roku 2005 bola obrazáreň rozšírená a doplnená novozreštaurovanými obrazmi. „Som na ňu veľmi hrdá - takáto rozsiahla rodová expozícia je na Slovensku ojedinelá“.
V budúcnosti by sa chcela venovať osudom Ilešháziovskej knižnice, uloženej v Budapešti. V tejto súvislosti rada hovorí o spolupráci s dubnickými nadšencami histórie, ktorí sa zaslúžili o knižné spracovanie Dubnickej kroniky, jedného z najvzácnejších rukopisov z Illešháziovskej knižnice.

Za významné považuje aj obnovenie expozície v Župnom dome, kde Trenčianske múzeum sídli, vrátane využitia Kongregačnej sály, kde sa konajú koncerty a významné kultúrne podujatia. „Tým sme múzeum viac otvorili verejnosti, čo sa odrazilo aj vo zvýšenom záujme o našu prácu. Ľudia si k nám zvykli chodiť častejšie, čomu som veľmi rada.“

Rovnako ju teší rekonštrukcia historického Katovho domu pod Trenčianskym hradom: „Dlhé roky bol objekt vnímaný ako škaredá zrúcanina so spadnutými stropmi a bezdomovcami, ktorí tam prespávali. Budovu v roku 1996 zachránil zámer umiestniť v nej kanceláriu intendanta, čo sa napokon neuskutočnilo, ale boli prvé peniaze na začatie rekonštrukčných prác.“ V roku 2002 v Katovom dome otvorili historickú expozíciu, v jeho výstavných priestoroch na horných poschodiach sa konajú pravidelné výstavy výtvarného umenia a fotografií.
Keď sa pýtame na starosti a radosti na poste riaditeľky, rozhovorí sa problémoch s Trenčianskym hradom, ktoré na ňu doľahli najmä po zrútení hradného múru, aj keď podľa nej, medializácia problému nebola vždy na prospech veci. Komerčnému využitiu hradu sa nebráni, ak bude realizované s mierou a vzťahom k historickému a kultúrnemu dedičstvu národa, ktoré presahuje život súčasníkov: „Najmä dnes, v časoch globalizácie by sme mali pestovať a prezentovať národnú kultúru a históriu. Aká je úžasná vidíte často až na nadšených reakciách zahraničných turistov. Komerčné oživenie hradu kaviarňou a kultúrnym pogramom nie je na škodu, len je vždy potrebné zvažovať, ako veci realizovať.“

Radosť má z otvorenia zreštaurovanej predrománskej rotundy na hrade a dostavby Barborinho paláca, do ktorej umiestnili novú archeologickú expozíciu. „Keď sa niečo takéto podarí, je to pre mňa veľké zadosťučinenie, pretože tam prezentujeme nálezy, ktoré boli tridsať rokov schované v depozitároch múzea.“
V súkromnom živote má radosť zo svojej rodiny. Oceňuje a váži si pevné rodinné zázemie, ktoré jej dovoľuje venovať sa profesii naplno. Ako dieťa bola vychovávaná vo viacgeneračnej rodine spolu s rodičmi a starými rodičmi. V tejto tradícii pokračuje aj vo svojej rodine. Ako nám prezradila, teší sa aj na nového psa, ktorý by mal nahradiť ndávno uhynutého rodinného miláčika.
Jej záverečné vyznanie patrilo opäť profesii: „Stále som v práci, aj keď to slovo nerada používam, pretože každý, kto robí v takomto prostredí, musí ho mať predovšetkým rád. Nie je o veľkých zárobkoch, ale o láske k histórii.“

VIZITKA
Narodila sa 10. novembra 1951 v Trenčíne. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v roku 1970 nastúpila do Mestského múzea v Bratislave. Štúdium národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ukončila popri zamestnaní. Od 1. júla 1972 pracuje v Trenčianskom múzeu. Najskôr jednu sezónu ako sprievodkyňa na Trenčianskom hrade, potom do roku 1980 v Kúpeľnom múzeu v Trenčianskych Tepliciach. Po návrate z materskej dovolenky v roku 1983 pokračovala v Trenčianskom múzeu ako historička.
V septembri1998 bola poverená vedením Trenčianskeho múzea. Po úspešnom konkurze v júni 1999 stala jeho riaditeľkou. V tejto funkcii pôsobí dodnes. Je vydatá, má dve dcéry, 20-ročnú Martinu a 20-ročnú Katarínu. Žije v Trenčíne.