Trenčianske duo sa predstavilo 40-minútovým vystúpením, ktoré vyznelo dosť sterilne a nevzrušivo, zato Marián Geišberg so skupinou, v ktorej hrá aj jeho syn Martin, ponúkol zážitok, na aký sa tak skoro nezabúda. Publikum si získal svojim folkovo-šansónovými repertoárom a sugestívnym speváckym výkonom, ktorý vo výraze nezaprie majstrovstvo herca. Na koncerte zazneli pesničky z jeho doterajších albumov Neladí (1998) a Nápoky (2002), medzi ktorými nechýbali ani Klamali, zhudobnená báseň Bacardi od Jána Smreka či Stretnutie s anjelom. Príjemne prekvapil aj blok pesničiek gitaristu a speváka Martina Geišberga v druhej polovici koncertu. V závere večera Marián Geišberg a zaspieval blues a sarkasticko-smutnú pesničku Parlamentná slávnosť, po ktorej sa s divákmi rozlúčil slovami: „Pokojnú dobrú noc na štyri roky.“
Pred koncertom sme Mariánovi Geišbergovi položili niekoľko otázok:
Zdá sa, že návratom Jána Slotu a Vladimíra Mečiara do vládnej koalície sa vracia aj zlatá éra folkárov. Alebo sa mýlim?
Neviem, či slovenský folk má až také politické súvislosti. Je fakt, že niektorí folkári z toho čerpajú. Možno aj ja, ale nie som z toho veľmi nadšený (so smiechom). Je dobré, keď sa pieseň týka pekných vecí. Je hrozné tvoriť v napätí, opozícii alebo nadávajúc.
Pesničky na tvojich doterajších albumoch sú namierené proti konformnej spoločnosti. Stačí, keď sa problémy pomenujú všeobecne?
Myslím si, že všetko má všeobecné príčiny. Jednoducho, slovenská politika je taká mizerná, či je v prevedení pravice, ľavice, stredu alebo čohokoľvek, že sa ňou absolútne neoplatí zaoberať.
Takže slovenské publikum si od folkára zaslúži ...
... ak je schopné lásky, zaslúži si lásku. No a keď si zaslúži nadávať, tak aj zopár nadávok (s úsmevom).
V tvojom súčasnom repertoári prevažuje láska?
Myslím si, že áno. Vniesol ju tam Martin. Mladí ľudia už na politiku kašlú. Voľby ukázali, že mladí ľudia s klamstvami a podvádzaním, ktoré politici nazývajú politikou, už vôbec nechcú mať nič spoločné.
Tvoja generácia si však pamätá heslo: Nemusíme sa zaoberať politikou, stačí ak sa politika zaoberá nami. Nestane sa, že nezáujem mladých o veci verejné sa im môže v budúcnosti nepríjemne vrátiť?
Možno sa všetci tak trochu spoliehame, že keď sme v Európskej únii a NATO, tak je to v ažurite. Ale ja nie som si až taký istý, že by to bolo v suchu. O demokraciu sa predsa len treba denno-denne starať.
Tvoj zatiaľ posledný album Nápoky vyšiel v roku 2002. Nechcelo by to už niečo nové?
Chcelo, ale už cítim akúsi únavu. Teraz väčšinou skladá Martin a ja sa mu prispôsobujem, už sa iba veziem... Možno ma ešte niečo nakopne, možno nejaká baba, uvidím... (s úsmevom).
Vlastná, alebo z publika?
Z publika! Neviem, či ma moja vlastná ešte k niečomu nakopne. Ale je pravda - môže ma nakopať (smiech).
Tvoji mladí spoluhráči priniesli do kapely nový, Donovanom či Cohenom nezaťažený pohľad…
Niekedy mám obdobie, kedy to obdivujem, ale musím sa priznať, že väčšinou ma to vždy dosť hnevá. Oni sú oveľa pokojnejší a ten ich pokoj ma znepokojuje.
Kto hrá vo vašom rodinnom muzikantskom združení presilovku?
Obaja synovia hrajú a manželka, samozrejme, drží partiu s nimi. Oni ma už valcujú, som v menšine. Ja som v rodine už iba do počtu. Väčšinou som tam len za „blba“
(s úsmevom).