Robiť dobré veci je fantastické

„Za rok sme stihli pripraviť aj 60-70 podujatí.“ Z tých čias pochádza aj doteraz existujúca Perinbaba, na ktorej deti prezentujú všetko, čo sa v škole vo voľnom čase naučili - šport, recitáciu, divadlo, tanec. Rada spomína aj na atletické súťaže, futbal a volejbal, či Slovenský pohár detí - bežkárov na lyžiach, pričom trenčiansky oddiel patril k najlepším. „Tieto aktivity vtedy podporoval štát, vďaka čomu veľmi dobre fungovali. Dnes na to najskôr treba zohnať peniaze, zaangažovať ľudí a motivovať ich. Dokonca aj deti, aby niečo zmysluplné robili.“ Tým nemá na mysli motivovať ich finančnými cenami, ale dobrou náladou a túžbou po víťazstve. Po nástupe do Pionierskeho domu sa ujala telovýchovnej jednoty Mladosť. V súčasnosti existuje ako občianske združenie, ktoré je garantom podujatí v Trenčíne pre deti aj dospelých. Z Pionierskeho domu odišla potom, ako začala byť viac úradníčkou, na úkor práce s deťmi.

„Občianske združenie nezastrešuje iba šport, ale za výchovu tela považujem aj kultúru.“ Ako líder združenia sa obklopila skvelým štábom ľudí, ktorí nehľadia na čas ani vynaloženú námahu. Z podujatí, ktoré pripravili považuje za zvlášť vydarený napríklad oddiel voltíže - jazdy na koni s predpísanými gymnastickými prvkami - jej oddiel sa umiestnil ako druhý na Slovensku. „Úspešnosť takýchto podujatí sa odvíja od toho, ako sa pre vec nadchnú aj rodičia, aby deti cítili ich podporu, chodili s nimi na sústredenia, pričom nie je povinnosť finančne pomáhať, pretože nie všetci na to majú,“ vysvetľuje. Obľúbené boli bicyklové tábory, na ktoré chodil spolu s otcom aj súčasný juniorský majster Európy cyklokrosár Róbert Gavenda. Veľký záujem je o plavecký oddiel, v ktorom je až stodvadsať detí... „My sme s deťmi iba chvíľku, môžeme ich zaujať, ale ak majú úspešne napredovať, musia mať doma potrebné zázemie,“ dodáva a pokračuje: „Myslím si, že je to veľmi dobrý spôsob ako upevňovať rodiny. Rodičia sa zároveň pri spoločných stretnutiach naučia všímať si aj iné deti, nielen svoje. Vlastne sa vychovávame navzájom.“

K prvenstvám združenia patrila tenisová škôlka, oddiely karate, lyžiarske škôlky. „Vtedajšie deti, dnes už mladí ľudia, ale aj dospelí, na to dodnes radi spomínajú.“ Oceňuje, že dobré vzťahy pretrvávajú. „Nedávno som išla s mojou 84-ročnou mamou po meste. Veľa ľudí ma zdravilo a deti z druhej strany ulice na mňa zakričali: Ahoj, Mara! Mama na to zareagovala: Ty dovolíš, aby ti deti tykali a takto ťa zdravili? Vtedy som si uvedomila, že je to vlastne pre mňa veľká česť, keď mi dieťa chce tykať.“

Ojedinelým projektom združenia je odiel telesne postihnutých detí K.U.K.O. (skratka názvu Konečne už konajme). „Vymysleli sme to pred dvomi rokmi, pretože sa nemôžeme prebojovať medzi ľudí, ktorí by nám mohli pomôcť. Každý nám pomoc sľúbi, ale nakoniec zostane iba pri slovách. Povedali sme si, že keď sa spojíme, možno spolu viac dokážeme,“ hovorí o zámere oddielu a pokračuje: „Zdá sa mi, že stále bojujem iba ja, ale asi je to tým, že máloktorí rodičia postihnutých detí sa vedia presadiť. Je tam akýsi blok vnútorného nešťastia, s ktorým sa musia vyrovnať a ešte k tomu aj bojovať navonok, to nie každý dokáže. Rýchlo sa nechajú zahriaknuť, keď im niekto povie nie.“ Vie o čom hovorí. Sama má telesne postihnutého trinásťročného vnuka Maťa. „Tak trochu ho zneužívame, pretože je šikovný, výrečný, medzi ľuďmi sa nestratí. Je veľmi otvorený, nehanbí sa za to, aký je. Na stretnutiach vie v pravú chvíľu vyjadriť správne argumenty.“ Ak by však niekto chcel „Maru“ podozrievať, že sa o telesne postihnuté deti zaujíma kvôli vlastnému vnukovi, môžeme vás ubezpečiť, že tak robila ešte skôr, než prišiel na svet. „Ľudia by sa mali naučiť zaujímať o postihnuté deti aj preto, lebo nikto z nás nevie, čo nás zajtra môže stretnúť.“
Medzi prvé úspechy patrí výťah pre postihnutých v škole a integrácia postihnutých medzi zdravé deti. Už niekoľko rokov pripravuje letné tábory, v ktorých sa stretávajú zdravé deti s telesne postihnutými. „Mám tú skúsenosť, že zdravé deti trošku skrotnú, keď vidia, čo všetko musia ich postihnutí kamaráti zvládnuť. Lebo tam sa neoddychuje. Už len samotné cvičenie a rehabilitácia sú pre postihnutých väčšinou veľmi bolestivé.“

Jej veľkým snom je vybudovanie stacionáru pre telesne postihnuté deti, kde by bolo o ne postarané od rána do večera a dostali by všetku potrebnú starostlivosť, vrátane prístupu ku kultúre. Na naplnenie tejto myšlienky je však potrebné získať priazeň kompetentných ľudí, odborníkov a inštitúcií. Aj keď to vidí ako dlhú cestu, nevzdáva sa a ide do toho.

Na otázku, čo jej stretnutia s postihnutými dávajú, nám veľmi otvorene odpovedá: „Predovšetkým vidím deti, aj tie zdravé, inými očami. Snažím sa im pozerať viac do duše a ináč s nimi hovorím. Chcem vedieť, čo vnímajú. Začínam si viac vážiť život a som omnoho skromnejšia. A možno mám radšej aj zlých ľudí. Myslím si, že ľudia, ktorí sú „mrchaví“, sú v živote ochudobnení, lebo robiť dobré veci - to je fantastické. Možno ich trochu ľutujem a chápem, lebo ich to nikto nenaučil...“

A súkromný sen? „Založiť si súkromnú baletnú lyžiarsku školu. Absolútne som prepadla baletu na lyžiach. Už sa ani neviem normálne lyžovať. To je taký krásny pocit, ako keď levitujete. Slnko, sneh, hory... krúžiš, nohy dvíhaš, ruky tancujú...“

VIZITKA

Narodila sa 19. októbra 1946 vo Vrútkach, odkiaľ sa spolu s rodičmi presťahovala do Bratislavy. Tam chodila na základnú školu a začala študovať na gymnáziu, ktoré dokončila v Trenčíne, kam prišla, keď mala šestnásť rokov. Po maturite vyštudovala odbor vychovávateľstvo na Pedagogickej škole v Modre. Po skončení štúdia nastúpila do materskej školy v Chocholnej. Neskôr sa začala venovať organizačnej práci s deťmi, chvíľu učila na základnej škole v Trenčíne. Potom pracovala v trenčianskom Okresnom dome pionierov a mládeže, kde sa dlhé roky venovala telovýchove a športu. Je rozvedená, má dospelú dcéru Patríciu.