ite na gymnáziu vyštudoval češtinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, ktorú absolvoval v roku 1956.
V šesťdesiatych rokoch pracoval ako redaktor v Literárních novinách a Listoch až do zákazu ich vydávania. V rokoch 1969 a 1970 pôsobil v USA. Po návrate do Československa mu bola znemožnená ďalšia publikačná činnosť. Ďalších dvadsať rokoch sa živil najmä ako spisovateľ, príležitostne pracoval aj v iných profesiách. Jeho knihy vychádzali v samizdatových edíciach a v zahraničí. V roku 1989 spoluzakladal Obec spisovateľov, v rokoch 1900-1993 bol predsedom českého PEN-klubu.
Jeho literárne dielo je rozsiahle a žánrovo pestré - od próz, reportáží, esejí cez divadelné hry až po knihy pre deti. Významné sú prózy o stretoch jednotlivcov s mechanizmom moci (Bezvadný den, 1960; Hodina ticha, 1963; Milenci na jednu noc, 1964; Loď jménem Naděje, 1969; Milenci na jeden den, 1970), poviedky a romány zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov (generačný román Stojí, stojí šibenička, 1978, prepracovaný pod názvom Soudce z milosti, 1986; poviedkové súbory Má veselá jitra, 1979, 1990; Moje první lásky, 1985, 1990; novela Láska a smetí, 1988, 1990). Z ponovembrového obdobia zaujal románom Ostrov mrtvých králů (1992) alebo novelou Čekání na tmu, čekání na světlo (1995).
Dôležité sú jeho divadelné hry Zámek (1964 ), Porota (1968/1969), Cukrárna Myriam a Klára a dva páni (v1968 s premiérou v roku 1969 v New Yorku). Z jeho esejistickej tvorby vyniká esej Karel Čapek (1962, prepracovaná verzia 1965).
Od roku 1995 vychádza súborné vydanie Spisů Ivana Klímy v nakladateľstve Hynek.
V pondelok 22. mája v Trenčianskych Tepliciach prevzal Cenu Karla Čapka za rok 2005. Po skončení slávnostného odovzdávania ocenení sme Ivana Klímu požiadali o rozhovor pre čitateľov Trenčianskych novín:
Čo pre vás Cena Karla Čapka znamená?
Človeka vždy poteší, keď niekto ocení jeho prácu, aj keď si myslím, že autor sa má prejaviť svojím dielom, a nie oceneniami. Táto cena je našťastie bez finančnej odmeny, takže je naozaj iba ocenením práce, čo mi je milé. Doterajšie ceny som vždy dostal v cudzine, aj keď Slovensko je iba „polocudzina“, s výnimkou jednej českej ceny, ktorú mi však udelila medzinárodná porota. Mám pocit, že v cudzine ma vždy lepšie chápu ako doma.
Cena Karla Čapka má dva rozmery. Jedným – čapkovským - je propagácia diela spisovateľa Karla Čapka, druhým je prehlbovanie československej vzájomnosti.
Myslíte si, že platí výrok o tom, že po rozdelení republiky si Česi a Slováci lepšie rozumejú?
Ja hovorím, že áno. Odpadli malicherné spory, kto na koho dopláca a rôzne šovinistické reči, ktoré som počul skôr z českej strane. Napríklad o tom, ako na Slovensku v krčme nechceli obslúžiť Čechov. Takéto reči ma vždy hnevali. Na Slovensku som strávil mesiace, a nikdy som sa s ničím takým nestretol. Ak sa chováte normálne, a nie povýšenecky, nikto na Slovensku sa k Čechom takým spôsobom správať nebude. Naopak, mám skúsenosť, že ľudia tu boli neobyčajne srdeční a priateľskí. Myslím si, že dnes je vzťah Čechov k Slovákom lepší, než bol za spoločnej republiky. Čím nechcem povedať, že som rozdelenie republiky nevítal, ale myslím si, že sa o tom malo urobiť referendum. Keby odsúhlasilo rozdelenie, absolútne by som to akceptoval, hoci som to akceptoval aj bez neho. Každý národ v slobodnej Európe má právo, aby si zvolil svoju budúcnosť.
Pred rozdelením Česko-Slovenska bolo prirodzené, že Slováci čítali české knihy a Česi slovenské. Dnes na oboch stranách vyrastajú generácie detí, pre ktoré to vôbec nebude samozrejmosťou...
Myslím si, keď budú dobré slovenské knihy, tak sa budú u nás možno čítať viac ako predtým. Ako keď príde dobrá knižka z Bulharska alebo Poľska.
...ale vtedy sme ich čítali v origináli. Tak ako si nevieme predstaviť kvalitný preklad Dobrého vojaka Švejka v slovenskom preklade, tak aj Hviezdoslav v českom preklade nie je to to pravé orechové...
...nie je to to pravé orechové. Nedávno som čítal knihu od Ľuba Dobrovodu, kde som našiel možno desať slov, ktoré som nepoznal a musel som sa pozrieť do slovníka, ale ináč mi to nerobilo žiadne problémy Ale je pravda, že moje vnúčatá vedia po slovensky horšie. Ja som odchovaný vysielaním Slobodnej Európy alebo Hlasu Ameriky, kde sa obidva jazyky striedali, a tak som bral slovenčinu ako češtinu, absolútne som si neuvedomoval žiadny rozdiel.
Takže sa musíme zmieriť s tým, že pre najmladšiu generáciu bude slovenčina a čeština cudzí jazyk a bude čítať preklady...
...nie som si tým celkom istý. Kto má záujem, knihu si prečíta v origináli, podobne ako originály v angličtine alebo nemčine. Keď som na Slovensku, je krásne, že som v cudzine, a pritom nemusím hovoriť rovnakým jazykom. Viem, že mi každý rozumie a aj ja každému rozumiem. Aj keď celkom slušne ovládam niekoľko jazykov, takýto pocit dokonalej istoty, že sa dorozumiem, už nikde inde nemám (s úsmevom).
Rozhodnutie pre povolanie spisovateľa v sedemdesiatych rokoch bolo útekom do súkromného azylu?
Vždy som chcel byť spisovateľom a novinárom. Novinárčinu mi znemožnili, a tým, že som vlastne nič iné nemohol vykonávať, mal som veľa času na písanie. V zahraničí som bol natoľko známy, že ma to uživilo. Taktiež som v zahraničí vydal väčšinu svojich knižiek, ktoré som v tom období napísal. Občasné vedľajšie zamestnania netrvali dlhšie ako vždy dva mesiace, dohromady ani nie rok. Vo väčšine prípadov ani neboli nutné. Skôr som bol veľmi rád, že zasa raz môžem robiť úplne niečo iné, čo je pre spisovateľa veľmi zaujímavé. O povolaniach, ktoré som robil akosi mimo svojej spisovateľskej profesie, som napísal knižku Moje zlatá řemesla.
V súčasnosti sa v súvislosti s literatúrou hovorí o kríze čítania. Naozaj sa knižka stala exkluzívnym tovarom pre vybranú spoločnosť?
Myslím, že ním kniha bola vždy. Pred osemdesiatimi až sto rokmi bola literatúra umením číslo jeden. Dnes sa záujemcovia o vážne umenie delia medzi záujemcov o dobrý film, dobré televízne inscenácie, ktoré ešte stále sú, aj keď na televíziu nadávame a literatúru. Kniha sa vždy čítala a dodnes sa číta. Šifru mistra Leonarda dnes číta kde-kto, a pritom tento druh literatúry sa čítal aj predtým. Samozrejme, masovo sa čítali aj romány pre ženy. Dnes sa čitatelia týchto románov, ktoré mali hroznú úroveň, pozerajú na telenovely, ktoré majú rovnako hroznú úroveň. Hovorí sa tomu masová kultúra alebo masové umenie. A tú konzumuje deväťdesiatpäť percent obecenstva. Zvyšných päť percent sú ľudia, ktorí majú záujem o dobré umenie, nech už je to literatúra, film alebo televízia. To sú takzvané elity a ich počet v spoločnosti je takmer konštantný. Dnes ešte navyše prichádza internet a aj vedy sú čím ďalej, tým viac zložitejšie. Napríklad dobrými čitateľmi boli lekári. Dnes majú oveľa menej času na čítanie beletrie ako kedysi. Ak majú byť na úrovni vo svojej profesii, musia oveľa viac čítať vedeckú literatúru. A to platí vo všetkých odboroch. Na kultúru zostáva všeobecne menej času.
Spomenuli ste internet. Ako reagujete na tieto nové médiá? Beriete ich pri svojej tvorbe do úvahy?
Internet je skvelá vec. Počítač mám už skoro dvadsať rokov. Bol som jeden z prvých ľudí v Československu, ktorí ho mali. Je to obrovská pomoc pre človeka - dobre slúžiaci nástroj. A to isté platí aj o internete. Ale nikdy nesurfujem po internete, pretože je to strata času. No keď píšem článok a potrebujem nejaký údaj, siahnem po internete. To je obrovská pomoc. Každý technický pokrok môže byť využitý k dobrému alebo zlému. Ľudia majú sklon využívať ho väčšinou hlúpym spôsobom, než k svojmu úžitku (s úsmevom).
Hovorí sa, že klasickú knihu onedlho nahradí ich elektronická podoba. Ako prijímate názor, že v budúcnosti prestaneme skladovať množstvá kníh v obrovských knižniciach, ale budeme načierať do virtuálnych knižníc na počítačových serveroch?
Ako pravdepodobné vidím, že v elektronickej podobe bude odborná literatúra. Napríklad Britskú encyklopédiu mám na jednom CD-ROMe, v skutočnosti by to bolo asi 630 knižných zväzkov. A to je „kus bytu“. Keď hľadám nejaké jedno heslo, v počítači mi naskočia všetky zmienky v encyklopédii a zároveň a aj vedľajšie zmienky, ktoré sú pre mňa niekedy podstatnejšie, ako tie hlavné. Myslím si, že toto je nenahraditeľné. Čo sa týka beletrie, tam je to trošku iné. Človek ju číta v posteli, na toalete, v električke... Tam kniha plní svoju úlohu, elektronická forma je menej nutná. Povedal by som však, že forma nie je dôležitá. Ide o to, aby kultúra vôbec prežila. Pretože ľudstvo bez kultúry speje k svojmu zániku. Tým myslím kultúru v najširšom zmysle slova. Tou je aj mravná a etická sústava a vzťah k tradícii. To všetko je kultúra a kniha je jedným z jej nositeľov a prostredníkov.
Nové technológie prinášajú aj nové spôsoby komunikácie. Napríklad mobilné telefóny priniesli možnosť posielať SMS správy, používajú sa textové skratky, nový slang. Myslíte si, že technológie ovplyvnia novú generáciu autorov? Že prinesú nový slovník, novú estetiku? Už sme zaznamenali pokusy vytvárať SMS básne a poviedky...
Trúfam si posúdiť, že esemeska vedie k zjednodušeniu jazyka, čo z hľadiska literárneho je vždy zlé. Neviem si predstaviť Vančuru v SMS podobe, alebo Hviezdoslava, aby som uviedol aj slovenský príklad, či napríklad zo súčasných spisovateľov Balleka, ktorí majú krásny jazyk. Takže si neviem predstaviť, že by sa SMS-ky mohli stať základom pre nejakú kultúru. Uvidíme, čo to v budúcnosti urobí. Možno budú také displaye, že sa ne vojde naozaj román...
Na čom práve pracujete?
Stále píšem. Teraz som dokončil knihu poviedok. Nazývať by sa mala Miláčkové chřestíši, podľa prvej poviedky. Ale nie som si tým istý, ešte budem diskutovať s nakladateľom.
Kedy by mala vyjsť?
Keď ju odovzdám. Až keď ju dám prečítať rodine a zopár známym, uvidím, čo na to povedia. Buď ju takto nechám a odovzdám vydavateľovi alebo na nej ešte budem chvíľu robiť. Možno ešte pripíšem jednu poviedku, neviem. Mohla by vyjsť pred Vianocami alebo na budúci rok alebo nemusí vyjsť vôbec... Takto je to s literatúrou vždy. Ináč píšem aj jednu väčšiu vec - niečo medzi biografiou, trochu románom a esejou. Polovicu už mám hotovú. Je to o mojom živote a omyle generácie, ktorá na chvíľu uverila v komunizmus a potom pochopila, čo je to za nezmysel. Najviac ma zaujímajú esejistické pasáže uvažujúce o totalite, dôvodoch, prečo vzniká diktatúra. Veľa som o tom študoval. Je tam napríklad o propagande v totalitných režimoch a utópiách, ako o zdrojoch a prameňoch totalitnej brutality. Človek si neuvedomuje, že utópie sú nesmierne totalitárne. Aj v tých klasických od Thomasa Mora, Tommasa Campanella alebo Bolzána sú totalitné prvky - buď utópiu prijmeš ako najväčšie blaho, ktoré sa podarí ľudskému mozgu naplánovať, a keď to neprijmeš, prosto trest smrti. Nič iné nepoznali. Pamätám si z Campanella - ak žena bude nosiť vysoké podpätky alebo príliš krátku sukňu - trest smrti!
Jednoducho - ak nám chce niekto nasilu robiť dobre, vždy to skončí zle.
Tak. Akonáhle chce niekto ľuďom naplánovať ideálnu spoločnosť a je presvedčený o tom, že má pravdu, stáva sa z neho vrah.
Napriek tomu - máte aspoň nejakú dobrú správu pre budúcnosť?
Zatiaľ dobrou správou je, že od poslednej veľkej vojny uplynulo už viac ako šesťdesiat rokov a ľudstvo sa hádam poučilo. Určite veľmi dobrou správou je, že Európa sa začína zjednocovať, čo bolo v časoch môjho detstva absolútne nemysliteľné. Teraz ide o to, aby sa v tom pokračovalo.
Nenarúša túto pozitívnu predstavu silnejúca obava z osudového stretu kultúr?
Samozrejme, nesúlad napríklad medzi islamskou a európskou kultúrou, čínskou pracovnou morálkou a postojom k životu, môže byť naozaj zárodkom veľkých konfliktov. A ako to už býva pri každom konflikte, nikdy nie je pravda iba na jednej strane. Naša civilizácia je naozaj úpadková, v tom majú Mohamedáni pravdu. Taktiež je pravdou, že sú isté hodnoty, ktoré by mali byť nedotknuteľné, a tie sú tu úplne zrelativizované - hodnoty desatora, manželstvo, úcta k tradícii, tolerancia... Nemali by sme sa dotýkať hodnôt, v ktoré veria iní ľudia... Naša civilizácia dáva zámienku, aby tí, ktorí chcú proti nej brojiť, mali dôvody.
