Tragédia na Váhu

dvaja sa vybrali v smere toku po ľavej strane peši.

Podľa svedectva rybárov, ktorí v to chladné ráno už sedeli s palicami na pravom brehu Váhu, videli, ako chlapci na člne vyvádzali. „Smiali sa, vyskakovali, čln rozhúpali.“ Približne v priestoroch bývalého bitúnku sa im podarilo čln prevrhnúť. Ešte stále to bola zábava. Chlapci sa držali prevráteného člna a v blízkosti výbežku z pravého brehu sa dvaja rozhodli preplávať na breh. Podarilo sa to iba jednému. Vtedy zhodnotila situáciu ako vážnu aj dvojica na ľavom brehu. Jeden z chlapcov, Matúš Palo, zavolal na číslo 150. Telefonát veľmi rýchlo vyhodnotil operačný dôstojník Viliam Šupák ako veľmi urgentný. Výjazdová jednotka Pavol Rapan, Miroslav Benko a Ján Kubica okamžite ani nie do minúty vyštartovala. Chlapec napriek dramatickej situácii presne opísal čo sa udialo. To hasičom pomohlo pri rozhodovaní ako viesť záchrannú akciu. Keďže hasičská stanica sa nachádza blízko Váhu, zanedlho už boli na mieste.

„Zhodil som zásahové oblečenie, vyzul čižmy, dal vestu, zapojil lano a skočil do ani nie 10 stupňovej vody,“ opisuje prvé minúty Pavol Rapan. Veľa času nebolo, prúd bol silný a chlapci držiaci sa prevráteného člna sa hnali smerom k stavidlám, ktoré boli otvorené.

„Pôvodný plán bol, že uchopím všetkých troch, ale jeden z nich sa odtrhol a plával mi v ústrety. Nemal som iné riešenie len ho zobrať a nechať sa s ním vytiahnuť k brehu,“ hovorí Pavol Rapan.

Na brehu sa hasiči vystriedali. Na lano sa pripojil Miroslav Benko. Kým sa však vrhol do ľadovej vody musel po brehu bežať okolo sto metrov, aby si chlapcov nadbehol. Boli vtedy iba cca 200 metrov od stavidiel. Keď sa k nim dostal, jeden mu oznámil, že má zlomenú nohu. „Myslel som si, že sa zranil, keď sa čln prevrátil, na moje prekvapenie mal nohu v sadre a v rukách ešte držal barle,“ opisuje prvý kontakt s chlapcami Miroslav Benko.

Prikázal barle odhodiť, oboch uchopil a dal pokyn na breh, aby ho začali ťahať. Za 20 sekúnd boli na brehu. Práve včas. Voda čln odniesla na stavidlá, kde sa oprel o pilier . Tam ho videli naposledy. Doteraz z neho nič nenašli.
„Vesty sú určené pre jedného, ja som držal dvoch a vesta už nemala taký vztlak. Naviac ma ťahali proti prúdu, zatápalo ma, ale myslel som iba na to, aby som ich nepustil,“ rekapituluje Miroslav Benko kritické okamihy. „Výhoda tohto štýlu záchrany je, že záchranár fyzicky musí uplávať iba jednu cestu. Naspäť ho osádka z brehu vytiahne,“ hovorí Pavol Rapan. „Keby sme nemali lano s navijakom, tak by sme boli nútení plávať tam aj späť. Nestihli by sme zachrániť všetkých. Takto sme mali iba jednu starosť, rýchlo doplávať ku topiacim sa chlapcom, držať a nepustiť ich. Pritom im takéto lano s navijakom, ktoré sa upevní k záchrannej veste pribudlo do výbavy až minulý rok. „Nie je ani kúpené, sami sme si ho tu vyrobili podľa nápadu nášho kolegu Juraja Oravca. Teraz sa opodstatnenie veľmi ukázalo,“ zhodne tvrdia.

Počas akcie k brehu dorazili aj ďalší hasiči s laminátovým člnom a následne aj sanitky rýchlej zdravotnej pomoci. „Chlapcov sme povyzliekali, zabalili do diek a našich zásahových odevov a aj tí dvaja z brehu sa so svojim suchým oblečením podelili. Všetkých ich potom zobrali sanitky,“ dopĺňa Miroslav Benko. U zachránených sa už výrazne prejavovali príznaky podchladenia a pasívneho šoku. V nemocnici si nechali iba jedného, najmladšieho 16-ročného.

Hasiči po záchrannej akcii pátrali po chlapcovi, o ktorom ostatní zhodne povedali, že sa ponoril a už na hladinu nevyplával. Pátrali po hladine, najmä od miesta, kde videli kamaráti chlapca naposledy smerom k stavidlám a späť. Bezúspešne. Podmienky na Váhu nedovoľovali nasadiť potápačskú skupinu, hoci bola na mieste od príchodu posádky člnu s motorom aj s komplet vybavením. „Keby sme ale mali aspoň mizivú šancu, že nezvestného chlapca nájdeme, pokúsili by sme sa o to a urobili všetko pre to, aby ten deň nebol taký tragický.“ Od toho dramatického rána hasiči viackrát rozoberali situáciu. „Trúfame si povedať, že keby sa držali člnu všetci piati, tak ich zachránime. Keď raz chytíme človeka, tak ho nepustíme. Ten zbytočne zmarený život nás však stále trápi. Ale stačilo zavolať skôr, nie až potom, keď sa jeden začal topiť,“ uvažuje Pavol Rapan. „Škoda, že zo začiatku podcenili situáciu,“ dodal Miroslav Benko a doplnil, „keby však volali o dve-tri minútky neskôr, už by sme nedokázali pomôcť, prúd by ich už za ten čas odniesol k stavidlám a nemali by sme koho zachraňovať. Iba začať pátraciu akciu po nich.“

Záchranári sa s chlapcami videli o dva dni, v stredu, keď si prišli pre mokré veci, ktoré chlapci nechali na mieste nešťastia.

Rozhodnosť a odvahu hasičov ocenili ako prví zo Spoločnosti Ferdinanda Martinenga z Bratislavy a to zlatou medailou za záchranu ľudského života.