la.
Mala veľmi pestrý život, pochádzala zo 7 súrodencov. Narodila sa v roku 1916 na poli počas žatvy. Ľudovú školu vychodila v Záblatí a často spomínala na jej učiteľku Žembinskú, ktorá chcela, aby ju rodičia dali študovať ďalej. No nemohla, lebo musela tvrdo pracovať doma s rodičmi na hospodárstve. Vyštudovala Požiarnícku školu v Šaštíne a hospodársku školu v Záblatí. Skoro celý život pracovala v poľnohospodárstve, patrila medzi zakladajúcich členov družstva v Záblatí.
Pretože chcela zachovať tradície zvykov, obyčajov a piesní v dedine, založila folklórny súbor Rozmarín. Folklórny súbor vystupoval na rôznych slávnostiach, festivaloch a spoločenských akciách. Viedla ho dlhé roky, počas ktorých natočila pre Slovenskú televíziu niekoľko relácií. Spolupracovala na programe Matelko a v relácii pre seniorov Druhý dych. V rodnej dedinke vytvorila malé múzeum ľudovej kultúry, do ktorého prichádzali ľudia z celého Slovenska i zahraničné návštevy. Dokonca i televízia a rozhlas často navštevovali folklórnu chalúpku. Niekoľkokrát vystupovala na rozprávačských súťažiach. Bola pravideľnou dopisovateľkou rôznych časopisov a novín. Účinkovanie Rozmarínu zaznamenávala po dlhé roky vo svojich kronikách. Zozbierala tradičné recepty z okolia Trenčína, ktoré vyšli v publikácii „ Recepty Tetky Zuzy Jarábkovej “. Jej koláče a medovníky boli nezabudnuteľné, pretože do nich dávala kus svojho srdca. Za celoživotný prínos kultúre dostala pri príležitosti 80. narodenín vyznamenanie od ministra kultúry SR.
„Bola milujúca a skvelá mama, babka i prababka. S jej posledným výdychom prišiel svet o človeka, rozdávajúceho radosť a lásku okolo seba,“ spomína si na ňu autor článku a vnuk Ľubomír Horňák. „Nevedel by som ukončiť tento príbeh lepšie, ako by ho ukončila babka svojím citátom: „Spomienky sú raj, z ktorého nás nikto nevyženie“. Dodnes, keď vidím folklór, vidím moju babku oblečenú v kroji a s plným košom vynikajúcich medovníčkov a koláčov,“ uzatvára Horňák.
Autor: tn
