udobný elév. Tu je jeho príbeh:
Detstvo
Narodil sa 29. júna 1927 v chudobnej rodine vojnového invalida z prvej svetovej vojny v dedinke Dobrá Voda v Malých Karpatoch. Tam chodil do ľudovej školy a potom pokračoval v meštianke v susednej dedine Chtelnica. Po vychodení školy zostal doma. Stálej roboty nebolo a tak pomáhal otcovi pri príležitostných prácach u bohatých sedliakov. „Pretože som bol hudobné nadaný, riaditeľ ľudovej školy ma učil hrať na trúbku. Keď sa dozvedel, že armáda robí nábor do vojenskej hudby, prihlásil ma.“
Hudobný elév
Začiatkom roku 1943 nastúpil 15-ročný Pavol ako hudobný elév do vojenskej hudby k pešiemu pluku 2 v Trenčíne. Najskôr hral na krídlovke, potom presedlal na heligón. Netrvalo dlho a stal sa z neho plnohodnotný člen orchestra. Vojenská kapela vyprevádzala vojakov na front, alebo ich vítala, keď sa vracali domov. Výnimkou neboli ani promenádne koncerty pre trenčiansku verejnosť, vystúpenia v mestskom parku a dokonca aj v kostole.“
Odchod do Martina
V Trenčíne bolo v tom čase hlboké zázemie, v meste vládol pokoj a mier. Koncom roka došlo k rozdeleniu kapely na dve časti. Jedna zostala v Trenčíne, druhá, hlavná časť, pod vedením kapelníka nadporučíka Hirnera, v ktorej bol aj Pavol Liška, odišla do Turčianskeho sv. Martina, kde pôsobila ako hudba pluku útočnej vozby.
Kapela pokračovala vo svojich pravidelných nácvikoch, vytvorený bol aj sláčikový orchester, ktorý spolupracoval so spevokolom vojenskej reálky. Vyvrcholením spolupráce bol koncert pre vojakov na východnom fronte, vysielaný naživo Slovenským rozhlasom. S blížiacim sa letom 1944 bolo vo vzduchu cítiť vzrastajúce napätie súvisiace s aktivizáciou prvých partizánskych skupín, vrátane Veličkovej partizánskej brigády, ktorá prenikla do neďalekej Sklabine. Cez letné slnečné dni vojenská hudba nacvičovala mimo kasární v parčíku pod stromami. Okrem hudobných nástrojov si však už so sebou brávala aj pušky a debničku granátov na obranu pred partizánskymi útokmi.
Ticho pred búrkou
Revolučná nálada sa u členov vojenskej hudby zatiaľ výraznejšie neprejavovala. Muzikanti sa aj naďalej venovali svojej hudobnej činnosti, aj keď vedeli, že z ich pluku začínajú posielať čaty vojakov, aby hľadali a prenasledovali partizánov. „Zistil som, že viacerí vojaci sa z týchto výprav už nevrátili a zostali v horách, prípadne im nechali zbrane a muníciu. Ale stále išlo iba o akúsi skrytú podporu odboja.“ Partizáni boli čoraz bližšie, vyrážali do akcií a tak aj letný život v meste sa postupne stával rušnejším.
Velitelia slovenských vojakov zatiaľ upokojovali svoje mužstvá, aby predišli predčasnému prechodu k otvorenému boju proti Nemcom a povstanie nezačalo skôr, než bude pripravené. Niektorí vojaci však boli natoľko nedočkaví, že zobrali tri tanky, prerazili bránu a ušli k partizánom. Onedlho sa vrátili späť. Partizánom boli tanky zbytočné.
Prvý ozbrojený konflikt
Prvý stret s vojnovou krutosťou Pavol Liška zažil 27. augusta 1944. Po protinemeckom povstaní v Rumunsku sa domov po železnici vracala 31-členná misia podplukovníka Ottu, ktorú tvorili nielen vojaci, ale aj civilisti, vrátane niekoľkých žien. Železničiari, partizáni, ilegálny protifašistický odboj i vojaci v Martine boli včas informovaní, že vlak bude prechádzať cez ich mesto. Rýchlik zastavili pod zámienku partizánskeho nebezpečenstva. Slovenskí vojaci misii ponúkli prenocovanie. Na druhý deň mali pokračovať v ceste. Nemci sa dostali bezpečne do kasární, kde strávili noc. Ráno pre nich prišiel nadporučík Kukta a vyviedol ich na nádvorie, kde cvičila čata slovenských samopalníkov, pripravených zasiahnuť, keby k niečomu došlo. Na dvore ich vyzval, aby sa vzdali. Niektorí zdvihli ruky, iní vytiahli pištole a začali strieľať. Nadporučík zavelil: „Páľ!“ Samopaľníci zaujali palebný postoj, po chvíli bola skupina dôstojníkov a civilov zlikvidovaná. Prežili iba niekoľkí. Ranených Nemcov odviezli do nemocnice, mŕtvych do Sklabine.
Pavol Liška na tú udalosť spomína: „Bol to pre mňa otrasný zážitok. Toľko postrieľaných ľudí som videl prvý raz. Ešte dlho sa mi o tom snívalo.“
Od tej chvíle bolo jasné, že martinská posádka sa postavila aktívne proti nemeckej armáde. Nad mesto začali nalietavať nemecké prieskumné lietadlá, zdanlivý pokoj v meste skončil a začal sa meniť na vojnový stav.
Keď rinčia zbrane, mlčia múzy
Slovenské národné povstanie bolo oficiálne vyhlásené 29. augusta 1944. Martinské kasárne sa začali pripravovať na evakuáciu. Hudobníci odložili nástroje a naplno sa zapojili do vojenského života. Robili strážnu službu, obranu štábu a kasární.
Po ústupe z Martina sa vojenská hudba premiestnila do Radvaňských kasární v Banskej Bystrici. Tam Pavol absolvoval 10-dňový zdravotnícky rýchlokurz pre zberačov ranených. V tej dobe už boli pripravené tri pancierové vlaky a vytvorené tri protitankové roty vyzbrojené ruskými protitankovými puškami a americkými bazookami. Roty boli schopné operovať samostatne, každá s vlastným tylom a zásobovaním.
Pavol sa po absolvovaní kurzu spolu s kamarátom Janom Kiššom zo Šoporne prihlásil k protitankovej rote kapitána Urbana. Dostali zdravotnícke brašne a nosidlá, pušky vymenili za pištole. Takto vybavení sa presunuli do Slovenskej Ľupče k svojej rote.
Vojnové pocity
Ako vnímal novú situáciu 17-ročný chlapec, ktorý sa odrazu ocitol uprostred vojny? „Naučil som sa to brať normálne, ako nič zvláštne, aj keď strach mal istotne každý. Najviac som sa bál leteckého bombardovania. Keď útočili na martinské kasárne, kde boli veľké podzemné nádrže pohonných hmôt pre tanky, bolo to hrozné... Neboli sme žiadni hrdinovia, boli sme iba obyčajní vojaci, ktorí chceli pomôcť. Pritom každý z nás mohol ísť domov. Nikto nemusel zostať.“
Prvá vojenská akcia
Prvé bojové nasadenie protitankovej roty Pavol absolvoval pri Tisovci, kde sa sústreďovala obrnená technika a pechotné jednotky. Potom ako začali letecké presuny československej paradesantnej jednotky zo Sovietskeho zväzu na letisko Tri duby, Pavlovu rotu presunuli do Hájnikov pri Sliači.
Po Horthyho revolúcii v Maďarsku a znovunastolení nemeckého poriadku v októbri 1944 začali od Krupiny útočiť nemecké tankové vojská smerujúce na Zvolen nasadené proti SNP. „To už bola naozaj veľká vojenská sila. Neskôr nás nasadili do obce Dobrá Niva, kde sme čakali na nemecké tanky. Tam sa odohrali najväčšie boje, ktoré utíchli až potlačením povstania.“ Na podporu slovenským vojakom prišla aj paradesantná brigáda. „Boli to ostrieľaní vojaci so špeciálnym výcvikom. My sme neboli takí skúsení. Naša rota bola vytvorená najmä zo záložníkov, navyše my, zberači, sme boli ešte mladí chlapci. Takmer deti. Ale svoju službu sme si poctivo plnili.“ Ústup smerom na Zvolen a Podzámčok Pavol prežíval v neustálom dotyku s bojovými akciami a nočným bombardovaním.
Takmer osudný omyl
„Pri presune z Dobrej Nivy na Podzámčok sme ako zberači ranených išli poslední. Ustupovali sme korytom potoka. Zozadu útočili Nemci, zpredu na nás strieľali naše jednotky, na druhej strane partizáni. Na nosidlá sme zavesili celtu a mávali nimi, aby po nás nestrieľali. Napokon nás spoznali, ale v tej chvíli nám išlo naozaj o životy. Celta bola celá dostrieľaná.“
Ústup
Pavol sa zúčastnil aj vojenského nasadenia, ktoré malo zastaviť postup nemeckých vojsk na centrum povstania Banskú Bystricu. Po neúspešnej obrane začal ústup do Starých Hôr. „V starohorskej doline uprostred kopcov to bolo veľmi ťažké. Sústredené tam bolo množstvo bojovej techniky, vojska i civilov pod neustálym nemeckým leteckým bombardovaním. Jeden roj bombardérov odletel, vzápätí priletel ďalší... Boli tam veľké straty.“ V tom čase slovenský prezident Tiso v Banskej Bystrici vyznamenával nemeckých vojakov ako osloboditeľov. Zo Starých Hôr sa mali zbytky vtedy už 1. československej povstaleckej armády presunúť do hôr na Prašivú, znovu sa zorganizovať a vytvoriť podmienky pre ďalší boj.
Než sa tak malo stať, počas prestávky medzi bombardovaním dal veliteľ roty zhromaždiť mužstvo a oznámil vojakom, že armáda prestáva plniť svoju funkciu a prechádza na partizánsky boj. Kto chcel, mohol sa pridať k partizánom, kto nie, mohol sa vrátiť domov.
Pavlov kamarát Janko Kišš sa pridal k jednej zo skupín, ktorá sa rozhodla prebiť na Prašivú, Pavol spolu s krajanom Lojzom Šedom z Lančár si povedali, že pôjdu spolu do osady Turecká.
Prežili iba zázrakom
„V Tureckej sme boli začlenení do obrany osady, ktorú tvorili vojaci i partizáni. My sme boli v guľometnom hniezde vybudovanom blízko domu Spišiakovcov, ktorí nás prijali ako svojich.“ V Tureckej sa zdržali 5-6 dní, pokým 1. novembra 1944 nezačal hlavný útok na osadu. Keď začali strieľať z diel a mínometov, Spišiakovci požiadali Pavla a jeho priateľa, aby dostali ich 73-ročnú babičku do provizorného núdzového úkrytu vybudovaného sto metrov od domu na okraji lesa. „Babička nás mala rada ako vlastných vnukov. Kamarát ju zobral pod pazuchu z pravej strany, ja z ľavej a viedli sme ju hore briežkom.“ Keď boli 10-15 metrov od úkrytu, začuli zavýjanie delostreleckého granátu. Zaľahli na zem. Granát vybuchol v priestore úkrytu. „Nám sa ako zázrakom vôbec nič nestalo, babička bola na mieste mŕtva, dostala zásah. To bol môj najbolestivejší zážitok z vojny, na ktorý sa nedá zabudnúť.“ Mladíci uložili babičku na okraji lesa, aby sa o ňu domáci postarali, návrat do osadu už nebol možný. Nemci ju obsadili a zapálili. To už lietadlá zhadzovali letáky s Tisovou výzvou, aby sa vojaci vzdali priateľským nemeckým vojskám, že sa im nič nestane. Tí, čo uverili, boli odvlečení do zajatia v Nemecku.
Cesta domov
„Nás našťastie nechytili a tak naša dalšia cesta už viedla domov, pričom nám nezištne pomáhali úplne neznámi ľudia, ktorých to mohlo stáť život.“
Po ôsmich dňoch Pavol konečne prišiel domov. V Dobrej Vode však boli nemeckí vojaci a tak sa až do oslobodenia musel ukrývať v horách.
O situácii na povstaleckom fronte prichádzali do rodnej obce veľakrát protichodné správy kto prežil, kto koho a kde videl. „Moji rodičia už dokonca za mňa dali slúžiť omšu, lebo boli presvedčení, že nie som medzi živými.“
Pavol Liška v súčasnosti žije v Trenčíne. V armáde slúžil až do odchodu na dôchodok.