Pri rezbe je potrebná sila aj cit

, ktorý Michal prijal. Umelecký rezbár.

Keď Michal končil školu, jeho otec dlhodobo ochorel a podľa jeho slov si vtedy z nudy chytil dláto do ruky. „Až vtedy som si všimol, že mi to ide. Ja som vyučený elektrikár, predtým som nikdy nerezbárčil, ale bavilo ma kreslenie,“ vraví Marián Padyšák. Umelecké vlohy vraj zdedil po svojich predkoch, pretože v ich rodine sa nachádza mnoho umeleckých maliarov. Z radu dedičnosti nevykĺzol ani jeho syn Michal. „Vždy si kreslil a neskôr začal modelovať, ale neprikladali sme tomu nejakú vážnosť. Netušili sme, že to môže prerásť do takýchto rozmerov.“

Všetky prvotné rezby, ktoré Padyšákovci vytvorili, skončili v rukách rodiny pri príležitostiach rôznych narodenín alebo ako dary pre radosť. Ako sa tak dary rozširovali, stále viac a viac ľudí spoznávalo ich diela. Tvorba oslovila aj Maticu slovenskú, ktorá patrí medzi odberateľov ich ľudovej tvorby. „Venujem sa hlavne ´sériovej´ výrobe s ľudovou tematikou, ak to tak môžem nazvať, pretože všetky diela sa odlišujú aj keď základ je rovnaký. Vždy na diele zmením pozadie, alebo dám pred dreveničku iný plot, odlišuje sa aj hrúbka dreva a tým si to stále zachováva svoju originalitu,“ vraví Padyšák starší a dodáva, „Michal si necháva originálnu tvorbu a inklinuje skôr k modernému umeniu.“

Michal s otcom súhlasí a vraví, že najradšej sa venuje abstraktnému umeniu a aktom. „Námety čerpám z mojej fantázie. Keď vidím niečo zaujímavé, prerobím si to na svoj obraz.“ Obaja sa teda zhodujú v tom, že nápady sa rodia v hlave. Marián Padyšák ich dostáva hlavne v čase, keď je chorý. „Vtedy mám mnoho nápadov a píšem aj básne. Keď som bol na liečení, myšlienky mi doslova pochodovali, zobudil som sa ráno o tretej a kreslil som, išlo to ako na páse.“ Michalovou múzou je však úplne niečo iné... ženské krivky. „Snažím sa prispôsobiť hladkému, dokonalému tvaru a línii. Chcem, aby bola z diel cítiť moja duša.“

Keď sa o Padyšákových dozvedeli ľudovoumeleckí výrobcovia, začali ich pozývať na svoje stretnutia. Niektoré ich diela končia dokonca aj v rukách významných zahraničných hostí. Znak Matice slovenskej vyrezaný Michalom dostal do daru súčasný prezident počas inaugurácie za hlavu štátu.

Aj napriek tomu si Marián Padyšák myslí, že v zahraničí a v iných regiónoch Slovenska sú známejší, ako vo vlastnom okolí. „Keď vypadneme čo len raz z rôznych akcií, na ktorých sa zúčastňujeme, tak sa nás neskôr ľudia pýtajú, prečo sme sa neukázali. Asi 80 percent našich výrobkov kupujú zahraniční hostia, exportovali sme nejaké diela aj do Slovinska, Švajčiarska a Čiech,“ dodáva.

Marián Padyšák ľutuje, že všetky svoje diela, ktoré so synom v počiatkoch vytvorili, predali. „Nič sme si nenechali, až posledné roky sme si uvedomovali, že by sme si mohli niečo nechať na pamiatku, aby sme videli, ako rastieme v tvorivosti. Som však rád, že ľudia majú záujem o naše diela, pretože je to nielen naša práca, ale zároveň aj koníček. Vytváram diela pre radosť iných, všetky ich predám. Viac sa teším z toho, že sa z môjho diela radujú tí, čo si ho kúpia. Michal si zasa rád svoje diela odkladá.“

V súčasnosti rezbárčia už siedmy rok. Vytvorenie jedného diela trvá podľa Mariána Padyšáka od jednej hodiny po niekoľko rokov. „Niektoré motívy mám na papieri aj dva roky, pretože sa mi zdá, že im stále niečo chýba.“ A ako dodáva Michal: „Dielo, na ktoré budem hrdý ešte len príde.“