Po rozdelení Česko-Slovenska ho prevelili do rodného mesta. Čo sa týka kapely, nič lepšie sa nemohlo stať. Svoj hlavný stan si rozložila na miestnom kúpalisku, kde má dodnes skúšobňu. Súčasné osoby a obsadenie: Peter Hrivňák „Kuko“ - spev, basgitara, Mário Sabo „Sabotér“ - gitara, Juraj Štefánik „Štefko“ - gitara, Marek Viršík - bicie. V rovnakom zložení sa uskutočnil aj rozhovor pre Trenčianske noviny pred koncertom, ktorý sa konal 8. apríla pred zaplneným Piano clubom:
Hráte už štrnásty rok, za sebou máte stovky koncertov. Zostalo vám ešte niečo z nadšenia a radosti začiatočníkov?
Kuko: Jasné, bez radosti by to neišlo. Keď hráš bez nej, diváci spoznajú, že si prišiel iba odohrať koncert. Nie je to iba v tom, či sa kapela hýbe, alebo stojí takmer nehybne, pretože aj pohyby sa dajú nacvičiť. Radosť z hudby vidíš muzikantom na očiach a v rozžiarených tvárach...
Stane sa, že sa publikum na koncerte „nechytí“?
Kuko: Muzikanti si často myslia, že keď sa diváci nehýbu, tak ich nevnímajú. Ale ľudia si možno pesničky spievajú v duchu, možno si podupávajú do rytmu, z pódia im nevidieť na nohy... Aj keď sa ľudia práve nejako extrémne nehýbu, neznamená to, že sa „nechytajú“.
Ako punková kapela vydávate albumy u veľkého vydavateľa. Nechcelo by to zasa trošku undergroundu?
Štefko: Ťažko povedať... Aj rapové kapely, ktoré sú najtvrdším undergroundom, sa tlačia do veľkých vydavateľstiev, lebo menšie majú slabšiu distribúciu. Každý, kto robí muziku, chce osloviť čo najviac ľudí.
Radi provokujete?
Štefko: Nepovedal by som, že provokujeme. Kuko má ten dar, že okamih alebo nejakú príhodu vie vystihnúť správnymi slovami. Keď si človek buchne kladivom po prstoch pri pribíjaní klinca, povie určité slovo. Myslím si, že aj my na správnych miestach používame podobné výrazy.
Kuko, ty si provokatér „od prírody“?
Hmmmm..., ja neprovokujem. Som recesista. A to je rozdiel.
Horkýže Slíže je kapela, ktorou sa dá uživiť?
Štefko: Už tri roky žijeme iba z muziky. Naše zamestnania sme opúšťali len veľmi neradi, ale popri práci sa už koncerty ďalej nedali stíhať. Ročne odohráme 120-130 koncertov.
Celkom slušný výkon na to, že vás v rádiách takmer nevysielajú...
Štefko: Keď sa im nejaká pesnička zapáčila, tak ju hrali tri týždne a koniec...
Sabotér: ... to je niekedy lepšie, ako keby mal niekto povedať: úúh, už mi tá pesnička lezie na nervy...
Marek: ... v českých rádiách nás hrávajú častejšie ako na Slovensku, ale to je tým, že tam existujú aj rockové rádiá. A je fakt, že Česi a Moraváci sú bigbítovejší, rockovejší národ, majú to v krvi. Vďaka tomu hráme na českých letných festivaloch a pravidelne na jeseň robievame českú šnúru.
Štefko: Do mediálnej slávy sa nehrnieme. Nie sme kapela, ktorá telefonuje do časopisov alebo televízie: máme senzáciu, prídite za nami. To nie je náš štýl.
Ako sa vám hrá v Čechách?
Štefko: Veľmi dobre. Ľudia sú tam naučení chodiť na koncerty...
Kuko: ... niektorým textom síce nerozumejú, tak ich učíme, že „horí ti maštal“ znamená „rohlíky bašta“... (so smiechom).
Je nejaký rozdiel medzi českým a slovenským publikom?
Marek: Slovensko je trendovejšie. V móde je hip-hop, tak všetci chodia na hip-hop, v televízii beží SuperStar, všetci sú hotoví zo SuperStar, letí Desmod, všetci chodia na Desmod... Český bigbiťák nezačne chodiť na hip-hop, pretože je v móde.
Sabotér: Keď je niekto bigbiťák v Čechách, tak je zarytý bigbiťák tridsať rokov.
Marek: V roku 2002 sme vydali album Kýže slíž a boli sme strašne „in“. Nabalilo sa na nás veľa ľudí, ktorí po čase naskočili na ďalšiu módnu vlnu. Ale zdravé jadro našich fanúšikov zostáva. Vždy máme pre koho hrať, to je naša výhoda. Za tie roky sa to už vyselektovalo. Aj keď o nás v médiách nie je príliš počuť, koncerty sú v pohode.
