Maľujem len to, čo chcem vidieť

„Kálnica je pre mňa miestom, kde som namaľoval veľa obrazov, vytvoril mnoho kresieb, grafík, napísal veľa textov,“ hovorí. „Tu žila moja babička, rodičia, sestra, široká rodina.“

Na nedávnej výstave v rodnej obci, ktorá sa konala pri príležitosti storočnice miestneho ochotníckeho spolku, sa mnohí pristavovali pri jeho obrazoch. Objavovali na nich zákutia, ktoré už zostali zapísané iba v ich spomienkach. A na Milanových obrazoch.

„Na rovnaké miesto som sa vracal v rôznych ročných obdobiach a zaznamenával ho. Vždy som tam našiel niečo nové.“ Ako však pripomína, nie je fotograf, nemusím teda zaznamenať všetko hodnoverne. „Čo sa mi nepáči, to na obraz nedám. Zachytím skutočnosť nie takú, aká je, ale takú, akú ju chcem mať. Snažím, sa aby z mojich obrazov vyžaroval pokoj.“ Ako tvrdí, maľovaním by chcel ľuďom, ktorí majú radi výtvarné umenie priniesť radosť a pocit poetickej harmónie. Pokojne teda z maľovanej reality vynechá plot, ktorý by mu na obraze zavadzal, alebo elektrické stĺpy. Tie zo zásady vôbec nemaľuje, aj keď v reálnej predlohe sú.

Témami jeho obrazov sú najmä krajiny, veľa je ich so zimnými motívmi. „Nie je to zámer. Neuprednostňujem zimu a bielu farbu, aj keď biely sneh je poetický, zakryje všetku špinu.“ hovorí Stano. Na jeho obrazoch dominuje typická kálnická ľudová architektúra - domy s výškou, staré kúrie, ktoré dnes už nenávratne zmizli, malebné zákutia humien, chotárov, alebo pohľady na obec z okolitých vrchov. Kálnická krajina má pre neho stále svoje čaro, ktoré ho podnecuje k tvorivosti. „Vždy bola a je mojím zázemím, o ktoré sa môžem oprieť.“ Mnoho obrazov pochádza aj z jeho potuliek Slovenskom a zahraničím. Niekedy je témou len samotná príroda - zvrásnené kmene stromov, košaté koruny či vyvrátané korene. „Keď nemaľujem priamo portréty, ľudí na obrazoch nepotrebujem.“
Významnú časť jeho tvorby najmä v 70-tych rokoch predstavovali aj grafiky - drevorezy. Vytvoril ich vyše 200. „Dnes sa drevorezom venujem veľmi málo, lebo ide o veľmi pracnú techniku.“

Keďže sa vždy venoval aj ilustráciám, karikatúram a kreslenému humoru v máji1990 začal vydávať humoristický časopis Kocúrkovo. „Zmysel pre humor som asi zdedil po svojom otcovi,“ prezrádza výtvarník - humorista. „Kocúrkovo - to je obraz súčasného Slovenska. Pri tvorbe Kocúrkova spolupracujem s vyše stovkou prispievateľov z celého Slovenska. Má pravidelné rubriky, má svojich stálych čitateľov a ľudí, ktorí majú radi humor.“ Časopis bol dvojtýždenník, od roku 2002 sa stal mesačníkom, čo umožnilo Milanovi Stanovi opäť maľovať a vystavovať. „V máji otváram svoju druhú výstavu v Rusku - v Moskve,“ informuje.

Knihy vydáva od roku 1990. Najskôr to boli knihy anekdot na rôzne témy. Vydal knižku o Milanovi Mlsnovi „Strýco Marcin“, Vladovi Nosáľovi - Humoresky, Veselý Vinohradníkov rok, knihy našich slovenských humoristov: Berca Trnavca, Jána Grexu: Humorista na Dereši. Osudy slávnych zbojníkov, Slovenské strašidlá. Vlani vyšla knižka o Darine Laščiakovej. „Vydávať knihy bez sponzorov, bez podpory ministerstva kultúry je nemožné. Samozrejme vyberám si len také knihy, ktoré sú mi blízke a ktoré chcem výtvarne dotvoriť. Nie som vydavateľom, čo vydáva ako na bežiacom páse. Páči sa mi tvorivá práca, ktorá ma baví a ktorou chcem niečo povedať. Rád by som vydal knihu o mojej rodnej dedine - Kálnici. Zbieram už niekoľko rokov materiál a keď dozrie, tak ju vydám.“

VIZITKA
Narodil sa 20. januára 1949 v Kálnici. Študoval grafiku na bratislavskej Strednej škole umeleckého priemyslu, neskôr maľbu u Ernesta Zmetáka. Mal okolo 60 samostatných výstav a zúčastnil sa stovky kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Okrem maľby, grafickej tvorbe a ilustráciám sa venuje kreslenému humoru a karikatúram. V roku 1990 začal vydávať časopis Kocúrkovo. Vo svojom vydavateľstve Štúdio humoru a satiry vydáva a ilustruje knihy.
Má dve deti. Syn Maroš (1974) vyštudoval germanistiku a vedecké informácie, pôsobí v Rádiožurnále Slovenského rozhlasu. Dcéra Martinka (1979) vyštudovala výtvarné umenie, v súčasnosti sa stará o syna Miška. Obidve mu pomáhajú pri tvorbe Kocúrkova a kníh.