najlepšie, čo sa mu mohlo v živote prihodiť. Uvedomil si veci, na ktoré by možno inak neprišiel. Sám o sebe tvrdí: „Bol to veľký pocit oslobodenia. Bol som veľmi hrdý, keď som mohol niekomu povedať, že som bol na protialkoholickom liečení a že už nechcem piť. Ľudia mi vôbec neverili, ale ja som sa tomu len smial!“ Je ním pán Július Lukáč z miestnej časti Trenčianskej Teplej - Prílesa. Nášho rozhovoru sa zúčastnila aj jeho dlhoročná družka, Matilda Doričková.
Bolo mi ho ľúto
Julko, ako ho všetci volajú, mal prvé kontakty s alkoholom už v detstve. Pochádza z východu a ako on vraví, tam sa pije hojne. Jeho otec bol alkoholikom. „Ja som začal piť ako 15 ročný. Začínalo to pomaličky, mal som otca, ktorý pil a tak sa to v našej rodine udržalo. Pil som čím ďalej tým viac, trvalo mi to až do 33 rokov. Nepotreboval som alkohol každý deň, ale keď som raz začal, tak som musel piť aj tri dni v kuse.“ Keď si jeho telo pýtalo alkohol, nepotreboval jesť ani piť. „Keď som si vypil, cítil som sa, akoby som sa dobre najedol, telo bolo spokojné, nič som nepotreboval, cítil som sa veľmi dobre.“
Tri roky pred liečením sa pán Lukáč stretol so svojou „pani“, ako ju sám oslovuje, pani Doričkovú. „Keď sme spolu začali chodiť vedela som len z rozprávania, že si rád vypije, ale vždy keď prišiel za mnou, tak sa zdržiaval alkoholu. Po narodení nášho syna vydržal nepiť takmer rok. Na Vianoce som ho ale ponúkla pohárikom vína a odvtedy to šlo dolu vodou,“ spomína. Nedokázal sa porozprávať s triezvymi ľuďmi a jeho „pani“ sa za neho hanbila. Hádky však boli ako začarovaný kruh. Lukáč sa obhajoval tým, že keď tvrdo pracuje, musí si aj vypiť. Ale jeho „pani“ mu zasa oponovala, nech radšej nechodí do práce, nebude mať peniaze, neprepije ich a nebude hlúpy. „Keď si dal jeden, potom už nemal mieru“, sťažuje si Doričková. „Prišiel raz opitý, povedala som mu, nech si ide do bytu v Novej Dubnici a nevracia sa už. Odvtedy som o ňom dva týždne nevedela, nechodil do roboty, dokonca navštívil svoju mamu na východe a nevedel o tom. Keď sa vrátil, chcela som ho zamknúť doma a ísť do práce, ale starší syn mi povedal - ´mama a nevidíš, že on už ani nevie, čí je?´- tak som zavolala sanitku.“ Vtedy si Lukáč po prvýkrát uvedomil, že niečo nie je v poriadku. „Vypadávala mi pamäť, nespoznával som ženu, s ktorou som žil, úplne som ohlúpol.“ Odviezli ho do trenčianskej nemocnice a záver bol jasný – protialkoholické liečenie, pre ktoré sa rozhodol úplne dobrovoľne. Matilde Doričkovej však nebolo všetko jedno, mala veľmi zmiešané pocity. „Mne na jednej strane aj odľahlo, že už ho nebudem mať pri sebe. Na druhej strane mi ho však bolo ľúto, že tak dopadol. Myslela som si, že ho dajú na psychiatriu. Nechcela som s ním mať už nič spoločné, doktor ma však presvedčil, aby som mu ešte pomohla počas liečby. Keďže tu nemal nablízku žiadnu rodinu, urobila som to.“
Liečenie nie je trestom
„V hlave sa odohrávalo všeličo, lebo som nevedel, kde som, žil som iný svet. Bol som zvyknutý dať si ráno pivo a tu bol zrazu čaj alebo biela káva. Robil som to, čo som nikdy predtým nerobil, bol to úplne iný svet. Mozog už nepracoval, premýšľať sa nedalo, všetko mi dochádzalo až tak postupne“, spomína na prvé dni Július Lukáč. Počas liečby si všetci pacienti museli písať denník, ktorému zverovali svoje pocity. Zopár citátov zo zápisníka azda najlepšie vystihne to, čo prežíva duša a telo na protialkoholickom liečení.
„Moje pocity sú skoro žiadne, sedím tam na stoličke, ale čo mám cítiť? Neviem. Neviem sa na to sústrediť... radšej by som si dal deci vína.“ .... „Je to odporné teplo a zároveň zima, slabosť. Bolo mi to treba, zažiť niečo také?“ ... „Zbadal som chlapa v hroznom stave. Vtedy som si pomyslel, že aj ja som mohol takto dopadnúť. A kto by sa o mňa staral? Nikto by ma nechcel“ ... „Rozmýšľam, ako sa ukážem druhým na oči, čo si o mne budú myslieť?“ ... „Nebudem piť si povie každý, ale dodržať to, to nie je len sľubujem“ ... „Zaujímavé na dnešnom dni je to, že bola dobrá zábava. Zábava bez alkoholu – to prežívam po prvýkrát.“
Najhoršie však podľa slov Júliusa Lukáča bola „reakcia“ na injekciu, po ktorej museli kloktať pivo čo vyvolávalo nutkanie na dávenie. „Dali mi pivovú fľašku. Vypiť to bolo utrpenie, po každom hlte som musel zvracať. Pri poslednom hlte som sa vyvrátil do fľašky, ale tú som musel odovzdať prázdnu... Nezostávalo nič iné, iba vypiť zvyšný obsah. To bola najtvrdšia výchova. Nikdy predtým mi nebolo zle z alkoholu, pocítil som to až vtedy.“ Tvrdá prevýchova pokračovala v „uzavretom oddelení“. „Boli tam mreže a pacienti, ktorí boli psychicky veľmi chorí, väčšinou ich bolo treba prebaliť. Boli sme zavretí osem hodín. Týmto nám chceli dať najavo, že keď sa nechceme liečiť a rešpektovať procedúry, dopadneme tak, ako sme videli.“
Po vyliečení začal žiť Július Lukáč vo svete, ktorý mu podľa jeho slov vyhovuje viac. „Človek sa musí znovu učiť žiť, nepríde to zo dňa na deň. Mne pomáhala len moja „pani“, rodina z východu ma nepodporovala. Hovoria mi, že načo sú mi peniaze, keď si nevypijem.“
Začal si okolo seba hľadať nových ľudí, zrazu sa vedel zaradiť do spoločenského života, nikdy sa vraj necítil sám. Alkoholu sa nevyhýba, pocit „smädu“ ho po 22 rokoch abstinencie úplne obchádza. Svojím otvoreným priznaním liečenia odbil väčších alkoholikov od neho a dali mu pokoj.
Na záver svojho príbehu dodáva: „Aj keď si ľudia myslia, že liečenie je pre človeka trest, ja si to nemyslím, mňa tam pripravili do života. Čo sa týka alkoholu, je to zväčša len o mojej pevnej vôli. Beriem to, ako keď človek ochorie, uzdraví sa a ide ďalej. Nehanbím sa za to.“
Autor: Silvia Malová