„Chodiť v uniforme bola pre 15-ročného chalana krásna vyhliadka a dávali tam aj pätnásť korún vreckové na mesiac, ako žold,“ spomína s úsmevom a dodáva: „Dlho som neváhal, navyše ma zaujímala elektrotechnika“. Otca mal na invalidnom dôchodku, takže rodičom prišlo vhod, že vo vojenskej škole bolo plné zaopatrenie.
„Vzápätí som zistil, že tam nie je pre mňa cesta vydláždená. Hneď ako skončil môj 6-ročný záväzok vojaka z povolania po absolvovaní školy, armádu som opustil.“ Medzitým sa trikrát pokúsil o prijatie na vysokú školu, dvakrát na filozofiu, raz na právo. V období ,keď slúžil vo vojenskej jednotke v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach, býval v Piešťanoch. „Povedal som si: v meste je stredná hotelová škola, spravím si ju popri zamestnaní. Učiť sa bolo pre mňa radosťou.“ Niekedy išiel na vyučovanie priamo z práce. Spolužiaci si na jeho uniformu zvykli rýchlo, prezývke „generál“ sa však nevyhol. V júni 1976 zmaturoval v hotelovej škole, o mesiac neskôr mu skončil vojenský záväzok.
Nasledovalo 18 rokov v pohostinstvách od krčiem IV. cenovej skupiny až po vinárne, reštaurácie a motoresty. Striedavo dva dni pracoval a dva dni mal voľné, ktoré mohol venovať štúdiu kníh o umení a tvorbe, predovšetkým keramike, maľbe a kresbe.
Väčšina krčmových štamgastov ani netušila, že za výčapom stojí výtvarník. „Keď sa objavila nejaká zaujímavá konštelácia hosťov, alebo niekto driemal za stolom, nakreslil som si rýchlu škicu. Po záverečnej som s priateľmi a spriaznenými dušami viedol dlhé, nádherné rozhovory o živote a umení.“
Prvú výstavu mal až v roku 1990 v Trenčianskom múzeu. „Výtvarník by mal začať vystavovať až keď je presvedčený, že si už môže dovoliť ukázať svoju prácu ľuďom.“
Ako sám hovorí, v umeleckej tvorbe je samouk.„Mal som šťastie, že som neabsolvoval žiadnu výtvarnú školu a všetko som mohol objavovať sám. V škole do vás tlačia informácie častokrát aj proti vašej vôli. Nemáte z toho toľko, ako keď na veci prichádzate sám. Vlastné objavovanie je nádherné.“ Dopredu si nestanovoval smer ani cieľ umeleckej cesty. Jeho výtvarný názor sa vyvíjal za pochodu, popri tvorbe. „V živote, ani umení nie som typ plánovača. Blízka mi je spontánnosť, nechávam sa ovplyvniť tým, čo prináša život.“
Rád spomína na obdobie, keď mal tridsať - tridsaťtri rokov. „To sú tie najkrajšie roky - človek ešte nemá v „softvéri“ slovo neviem, nedá sa. Vtedy sa pochybnosťami nezaoberáte, jednoducho idete dopredu. Teraz sa už pýtate: prečo? S pribúdajúcim vekom prichádza „spätná väzba“ a tá je na škodu.“
Na jeho tvorbe našťastie žiadne „brzdy v rozlete“ nie sú viditeľné. Možno práve preto, že ju berie s úsmevným nadhľadom. „Seba, život ani umenie nesmiete brať príliš vážne, ináč strácate určitú voľnosť a ľahkosť.“
Hubinského štýlovo nezameniteľným keramickým objektom, figúram, čajníkom a dózam nechýba poézia, humor a vtip. Umelec k tomu dodáva: „Absolútne sa nesnažím robiť humor, jednoducho to takto prichádza. Mám rád hru s hmotou, aj so slovom. Hrám sa hľadaním názvov. Zaujímavé slovné spojenie niekedy vyprovokuje fantáziu a vznikne obraz alebo plastika.“
Jeho meno sa objavuje aj v súvislosti so spisovateľom Vojtechom Zamarovským, ktorého knihy ho uchvátili už pred mnohými rokmi. „Keď som sa dozvedel, že sa s ním budem môcť stretnúť, neveril som vlastným zmyslom. Stretnutie s ním bolo úžasné, aj keď v tom čase už bol chorý. Podpísal mi knihy a neskôr ma poctil návštevou v mojom ateliéri.“ V 90-tych rokoch spoluzakladal Klub priateľov Vojtecha Zamarovského, vytvoril pamätnú tabuľu na jeho trenčiansky rodný dom, ktorá bola odhalená na jeseň minulého roku. Podobnú tabuľu bude realizovať pre grécku Olympiu, pri príležitosti nedávneho spisovateľovho ocenenia titulom Veľvyslanec helenizmu, ktorý mu udelilo Mesto Atény. Ján Hubinský ako člen Zamarovského delegácie bol pri tom.
VIZITKA
Narodil sa 1. februára 1951 v Rakoľuboch, základnú školu vychodil v susedných Kočovciach. V roku 1966 nastúpil do Vojenskej strednej odbornej školy oznamovacej techniky v Novom Meste nad Váhom, ktorú ukončil maturitou v roku 1970. Ako vojak z povolania slúžil vo vojenských útvaroch od Příbrami až po Prešov. V roku 1976 maturoval v Strednej hotelovej škole v Piešťanoch. Od roku 1998 je členom Slovenskej výtvarnej únie. Zároveň je členom Združenia keramikov Slovenska a Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska. Je ženatý, má tri deti - 32-ročného Mariána, 27-ročnú dcéru Janu a 20-ročného Juraja. Žije v Trenčíne, ateliér má v rodných Rakoľuboch.
