„Na začiatku bola náhoda,“ hovorí o svojej ceste k zlatníckemu umeniu Albert Smolka. V deviatej triede sa hlásil na umeleckú priemyslovku do Bratislavy. Nezobrali ho. Ako druhú školu si vybral učebný odbor jemný mechanik zdravotníckych zariadení v učilišti v Starej Turej. V tom čase začala výstavba novej budovy Zlatokovu. Sused, ktorý tam pracoval, povedal Albertovmu otcovi, že budú prijímať nových zamestnancov, nech tam prihlási syna. To bolo tesne pred prijímačkami. „Chodil som na výtvarnú, bavilo ma tepať reliéfy z medeného plechu, tak otec sadol na motorku, zobral prihlášku zo Starej Turej a dal do Zlatokovu,“ spomína Smolka a dodáva: „Talentové skúšky som zvládol ľavou zadnou a po prázdninách odišiel do Prahy do školy, aj keď po vpáde Rusov do Československa v auguste 1968 som si vôbec nebol istý, či do Prahy docestujem.“
Škola mu dala okrem zvládnutia remesla aj priestor na voľnú tvorbu. Ako sám hovorí: „Učili ma nielen naslovovzatí odborníci, ale aj veľmi dobrí ľudia, vďaka ktorým sa mi práca stala koníčkom.“
V treťom ročníku školy vytvoril návrh šperku, ktorý uspel na firemných kontraktoch Zlatokovu. „Nepamätám sa, že by sa to podarilo ešte niektorému inému učňovi. Na praxi som pomáhal kolegovi pri nudnej sériovej výrobe, tak som mu povedal, že mám nápad na šperk, či ho môžem vyrobiť. Odpovedal mi: Tu máš materiál, urob! Takže šperk vlastne vznikol z jeho materiálu.“ Po kontraktoch prišla do dielne šéfka obchodného úseku, aby zistila, ktorý z učňov je Smolka. „Nesmelo som sa ozval, že ja.“ Ona na to: „Chcela som vás spoznať, pretože na kontraktoch ste spôsobili menší rozruch. Konečne sa tam objavilo niečo iné, ako dovtedy.“
Po absolvovaní školy nastúpil do Zlatokovu. Popri práci na sériovej výrobe náušníc a prsteňov začal robiť vlastné návrhy šperkov. „Pre mňa to bolo odreagovaním sa po monotónnej práci, ale aj príjemný spôsob ako si privyrobiť.“ V roku 1984 bolo treba prijať ďalšieho návrhára. Oslovili ho a tak ponuku prijal. Ako návrhár pripravoval šperky do sériovej výroby. Popritom prichádzali aj inšpirácie, ktoré mohol rozvinúť do originálneho umeleckého šperku. Že sa mu v nich darilo, potvrdzuje aj prijatie do Zväzu slovenských výtvarných umelcov v roku 1985. Ako uchádzač o členstvo musel predložiť dvadsať návrhov a dvadsať realizácií šperkov. Zo štyridsiatich uchádzačov zobrali dvoch. „Jedným z nich som bol ja. Bol to pre mňa veľký úspech. Odvtedy mám preukaz dizajnéra. Dnes sa ráno zobudíte a môžete byť umelcom, vtedy bolo treba najskôr niečo dokázať,“ dodáva so smiechom.
V Zlatokove pracoval až do privatizácie v roku 1994. Potom chvíľu pobudol u kolegu, s ktorým kedysi návrhárčil. Neskôr ho zlanárili do Stredného odborného elektrotechnického učilišťa v Dubnici nad Váhom, kde práve otvorili odbor zlatník. Najskôr tam pôsobil dva roky externe, potom na plný úväzok. Sedem rokov, ktoré tam strávil, považuje za výbornú životnú skúsenosť. Ako pedagóg nebol na žiakov tvrdý, ale náročný, čo potvrdzuje aj jeho syn Martin, ktorý pri otcovi maturoval.
Albert Smolka sa so svojimi umeleckými šperkami prezentoval na viacerých medzinárodných súťažiach v Nemecku a Švajčiarsku. V novembri 2004 sa v Prešove zúčastnil súťaže o najlepší opálový a briliantový šperk. Za opálový šperk získal druhé a tretie miesto, za briliantový šperk sa umiestnil na treťom mieste. „Na svete sú iba dve lokality, kde sa nachádza vzácny opál - na Dubníku na východnom Slovensku a vo východnej Austrálii. Táto súťaž mala spropagovať slovenské nálezisko.“ V októbri minulého roku na súťaži Tahitská perla v Bratislave získal druhé miesto za pánsky prsteň. Za sebou má aj dve autorské výstavy v trenčianskej Galérii Miloša Alexandra Bazovského.
Ako tvorca sa považuje predovšetkým za prstienkara. „Aj keď pripravujem súpravu šperkov alebo brošňu, začínam od prsteňa. Od neho sa potom všetko odvíja.“ Svojou dekoratívnosťou a štylizovanými rastlinnými motívmi ho inšpiruje secesia, v ktorej sa našiel.
Aký má byť podľa neho hodnotný šperk? „V každom prípade výtvarne zaujímavý, remeselne stopercentne spracovaný a samozrejme z kvalitných materiálov - zlata, platiny, striebra. Šperk ako úžitkové umenie musí byť funkčný, aj keď by bol výtvarne akokoľvek extravagantný.“
Nerobí mu problém rozlúčiť sa so svojimi dielami. „Práve naopak. Keď viem, že šperky idú do dobrých rúk, je pre mňa povznášajúci pocit, že budú používané a nie iba ukryté v šperkovniciach.“
O diktáte módy a slobode tvorby hovorí: „Šperk, zvlášť pánsky, je predsa len trošku konzervatívnejší ako odievanie. Ale aj ten podlieha móde, najmä čo sa týka materiálov. Pred časom bol vyhľadávaný titán, teraz antikorové šperky. Ale to sú vždy len výstrelky. Klasika bude platná stále – zlato, striebro, prípadne aj platina, aj keď tú si ľudia často mýlia so striebrom. Sú zákazníci, ktorí chcú mať na sebe kus zlata a tak prezentovať svoje postavenie, iní túžia mať šperk pre vlastnú vnútornú potrebu, pre pocit, že majú niečo pekné.“
Albert Smolka svoje originálne umelecké šperky tvorí najradšej pre konkrétne osoby. „Je to podobné, ako keď výtvarník kreslí portrét. Keď sa so zákazníkom porozprávam, v šperku ho dokážem lepšie vystihnúť. Môžem mu ho ušiť priamo na telo.“
VIZITKA
Narodil sa 8. marca 1953 v Rumanovej. V roku 1959 sa presťahoval do Trenčína, kde vychodil základnú školu. V septembri 1968 odišiel do Prahy na učilište, kde sa pre trenčiansky podnik Zlatokov vyučil za zlatníka. Po jej absolvovaní v roku 1971 nastúpil na svoje prvé pracovisko do Zlatokovu. V 90-tych rokov pôsobil ako majster odborného výcviku na SOU elektrotechnickom v Dubnici nad Váhom, v súčasnosti pracuje pre bratislavskú firmu v šperkárskej dielni v Košeci. Žije v Trenčíne. Má tri deti - 26-ročnú Luciu, 25-ročného Martina a 21-ročného Michala, všetky sa vyučili u otca zazlatníkov.
