Článok pokračuje pod video reklamou
mu kraju, jeho tradíciám, pospolitosti,“ spomína Anna Černochová. Vrátili sa do Čachtíc, ale osud ju opäť zavial na dva roky do Čiech, do Horšovského Týna pri Domažliciach. „Je to kraj Jiráska, Nemcovej, bohatý na históriu, ktorú som mala veľmi rada. Chodila som tu do školy a učitelia nám hrdosť na minulosť neustále vštepovali. Rada som sa učila a milovala som slohy.“ Ale vrúcny vzťah k literatúre, histórii, umeniu načerpala aj od svojich rodičov. „Mama nám veľa čítala, spievala nám. Toto som po nej podedila a odovzdávam svojim deťom a vnučkám.“
Ako študentka strojárskej priemyslovky si z vreckového odkladala korunky, aby si za ne mohla kúpiť knihy. Za niekoľko desaťročí začala vydávať knihy vlastné. Predchádzalo tomu však dlhé obdobie, počas ktorého publikovala. Prispievala do rôznych novín a časopisov, dnes má na konte okolo 700 článkov. Začínala v Trenčianskych novinách v 70-tych rokoch. „Som nesmierne rada a vážim si to, že ma v mojej publikačnej činnosti podporil vtedajší šéfredaktor Štefan Šicko, aj historik Milan Šišmiš.“
Píše aj poéziu. „Mladí autori si niekedy myslia, že poézia je, keď sa im verš rýmuje a opisujú svoje pocity,“ tvrdí. Podľa nej ale, nie všetky citové záležitosti treba dať na papier, často sú to len gramatické rýmy. Veršológia je remeslo, má svoje pravidlá, štruktúru. Tvorbu rýmov treba ovládať, poznať čo je voľný verš, viazanie, rytmus, stopy. „Celý život ju študujem a ešte nedokážem zľahka niečo len tak napísať.“ Na vydanie samostatnej a vlastnej zbierky básní ešte len čaká. Zato vydala už šesť knižných titulov a niekoľko, kde je spoluautorkou. Jej prvá kniha Tajomný kočiš vyšla v roku 1995. Stala sa najpredávanejšou knihou roka a dočkala sa troch vydaní. „Dala som sa na cestu zaznamenávania obyčajných príbehov pre ľudí. Aj preto, aby zase začali čítať a vrátili sa ku knihám,“ vysvetľuje Černochová. Postupne pripravila päť pokračovaní príbehov a povestí z Považia Odkryté poklady (1996), Hviezdny prach (1997), Krajina návratov (1999), Záhadný posol (2005). Ako priznáva, nie všetky príbehy v jej knihách sú pravdivé, ale základ je historický. „Sú tam aj úplne umelé povesti, ale legendy o šľachte majú skutočný dobový základ. Ovládam históriu tohto kraja, poznám osudy známych rodov. Študovala som kroniky, archívy, navštevovala cintoríny, zaznamenávala nápisy na hrobných kameňoch.“ Námety a podnety na príbehy získava mnohokrát akoby náhodou. „Raz som na brunovskom cintoríne vypočula rozhovor dvoch žien. Jedna z nich slúžila u grófky Medňanskej. Rozprávala zážitky a ja som mala námet,“ hovorí spisovateľka. Veľa príbehov zaznamenala, keď pôsobila medzi darcami krvi. Z rozprávania matky, spomienok a zážitkov z jej i svojho detstva vydala knižku Uličky našej mladosti (2002).
Dnes už nepíše na písacom stroji, používa modernú techniku a počítač. Najradšej tvorí v noci, keď je okolo kľud a ticho. „Keď začnem písať vidím presne postavu, situácie a viem detailne popísať miesto, kde sa príbeh odohráva. S postavami akoby vediem dialógy. Písanie je o múzach. Napíšete iba to, čo vám doprajú,“ poznamenala Černochová.
Jej knihy ilustrovali významní výtvarníci. Rada spomína na Karla Ondrejičku, rodáka z Čachtíc. „Karol bol symbolik, jeho perokresby úžasne podčiarkli obsah knihy,“ tvrdí. Poslednú knihu vydal Milan Stano.
Na literárnej i životnej ceste postretala Anna Černochová mnohých ľudí. „Pomohli mi ľudia, ktorí mi fandili, ale povzbudili ma aj tí, ktorí mi nepriali. Naučila som sa s pokorou prijímať úspech aj poníženie,“ dodala Anna Černochová.
VIZITKA
Anna Černochová sa narodila 4. júla 1947 v Karlových Varoch. Detstvo prežila v Čachticiach, vyštudovala SPŠ strojnícku v Novom Meste nad Váhom. Pracovala v rôznych podnikoch, dve desaťročia sa venovala dobrovoľnej organizátorskej práci v oblasti bezpríspevkových darcov krvi. Publikovať začala v 70-tych rokoch najskôr v Trenčianskych novinách, Hlase ľudu, Novomestskom spravodajcovi, Zdraví. Za články so zdravotníckou tematikou získala viacero novinárskych ocenení. Celkovo napísala viac ako 700 príspevkov so zameraním na históriu, etnografiu, osobnosti. Je autorkou série kníh o povestiach, príbehoch a legendách stredného Považia. Jej knihy ilustrovali poprední výtvarníci Karol Ondrejička, Milan Stano, Miroslav Ďurža. Žije a tvorí v Novom Meste nad Váhom. Jej rodinu tvorí manžel Jozef, dve dcéry s rodinami. Má štyri vnučky.
