Článok pokračuje pod video reklamou
Predstavujeme fotografku-výtvarníčku Veroniku Markovičovú (22)
Veronika Markovičová patrí ku generácii mladých výtvarníkov hľadajúcich nové témy a formy umeleckého vyjadrovania. V jej prípade ide o skúmanie možností prieniku fotografie a výtvarných techník, dotvárajúcich pôvodný fotografický obraz. Jej tvorbe pôsobiacej dynamickým, spontánnym dojmom sa darí prinášať nové zaujímavé významy a vizuálne asociácie.
Pochádza z Trenčína, po absolvovaní Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého v roku 2002 začala študovať teóriu a dejiny dramatickým umení na Katedre filmových, divadelných a mediálnych štúdií Palackého univerzity v Olomouci. „Jedným zo základných momentov divadla a filmu je vnímanie obrazu, ktorý je zároveň základom výtvarného umenia,“ vysvetľuje súvislosť medzi štúdiom na univerzite a výtvarnou tvorbou.
Základom jej výtvarných diel sú fotografie vznikajúce tradičnou „mokrou“ cestou vo fotokomore, dotvárané pestrou škálou výtvarných techník od maľby temperovými alebo vodovými farbami, cez akryl, pastel, až po kresbu atramentom.
„Moje obrázky sú záznamom vonkajšieho sveta, do ktorého vnáram svoj vlastný svet, osciláciou medzi videným a cíteným,“ hovorí o prístupe k tvorbe. Väčšinou fotografuje priateľov, bez toho, aby vopred premýšľala nad ďalším stvárnením obrazu. Po spracovaní fotografií v tmavej komore s nimi začne pracovať ako s podkladom pre budúci obraz. Na našu poznámku o súčasných fotografoch, ktorí vývojku a ustaľovač takmer nepoznajú a svoje fotografie dávajú spracovávať do fotolabov, s úsmevom zareagovala: „Ručná práca je ručná práca.“
Veronikine prvé dotyky s umením spadajú do obdobia základnej školskej dochádzky. „V druhej triede som začala chodiť na klavír a tanečnú. Neskôr som si uvedomila, že by som rada kreslila a tak som začala chodiť na hodiny kreslenia. Potom som zatúžila po fotoaparáte, ktorý som napokon dostala od rodičov.“ Vyvolávať filmy a fotografie ju naučili kamaráti. „Ako každý začiatočník, aj ja som pri spracovávaní fotografií niektoré pokazila. Keďže mi bolo ľúto použitého materiálu, na nevydarené fotografie som začala maľovať,“ vysvetľuje prvé inšpirácie k tvorbe fotografických obrazov.
V tom období začala navštevovať trenčiansky fotoklub Méta, kde získala základy kompozície obrazu a vďaka skúsenejším fotografom sa zdokonaľovala aj v technike. Kolegovia vo fotoklube boli zároveň prvými posudzovateľmi a kritikmi jej prác. „Jeden z nich mi odporučil, aby som sa maľovaniu na akoby pokazené fotografie venovala aj naďalej. Potom som už nesústreďovala na dosiahnutie čo najdokonalejšej fotografickej techniky, ale skôr na nachádzanie spojitostí medzi fotografiou a výtvarnými technikami.“
Pri prvotnom fotografovaní považuje za dôležité vytvorenie alebo nachádzanie vhodnej atmosféry pre prácu. „Akcia - pohyb vychádza z fotografovaného „modelu“, nášho vzájomného vzťahu, ktorý zostáva zaznamenaný v obraze. Okrem toho sa dejú aj rôzne náhody pri vyvolávaní, tie prinášajú neočakávaný výsledok, ktorý sa už nepodarí následne zopakovať,“ objasňuje svoju rolu vo fáze prípravy fotografického základu budúceho obrazu a dodáva: „samotné maľovanie je potom výsledkom intuitívneho prístupu, málokedy pracujem s konkrétnym nápadom, škicou.“
V budúcnosti by chcela pracovať aj s vopred pripravenou koncepciou, ale ako sama hovorí, všetko je otázkou vývoja. „Chcela by som sa zdokonaliť v kresbe a maľbe, ale aj vo fotografii, aby som si lepšie osvojila techniku oboch médií a mohla medzi nimi nachádzať plynúci dialóg. Nechcela by som, aby moje obrazy boli iba vyfarbené fotografie,“ povedala nám na záver.
Ukážky z tvorby Veroniky Markovičovej ste mohli vidieť na tohoročnej výstave Stretnutie - Setkání v Mestskej galérii v Trenčíne.
