V Albert Púčik a Eduard Tesár sa zišli členovia Zväzu protikomunistického odboja v Trenčíne, pedagógovia školy, študenti a hostia, aby si pri príležitosti 55. výročia popravy uctili ich pamiatku.
Medzi prítomnými boli aj súrodenci jedného z popravených Milan a Mária Tunegoví a Albín Žák z Motešíc, sused rodiny Púčikových, ktorý na tragické dni pred viac ako pol storočím spomína: „Pamätám si, ako otec Alberta Púčika dostal telegram so slovami: Dôjdite na popravu vášho syna. Tento obraz mi navždy utkvel v pamäti. Vtedy som mal dvanásť rokov.“ Traja absolventi gymnázia boli najskôr odsúdení na doživotie. Najvyšší súd v Prahe zmenil rozsudok na trest smrti obesením. Poprava bola vykonaná 20. februára 1951 v Bratislave.
Prinášame vám príbeh popraveného politického väzňa Antona Tunegu:
Rodina, detstvo...
Anton Tunega sa narodil 7. augusta 1925 v Dolných Motešiciach. Rok predtým sa tam narodila aj jeho sestra Marta. Otec Michal už bol v tom čase penzionovaným žandárom, matka Emília bola domáca. Antonovi mladší súrodenci Justína, Milan a Mária prišli na svet v Neporadzi, v otcovom rodisku, kam sa rodina presťahovala.
Päť tried ľudovej školy vychodil v Dolných Motešiciach. Prvé štyri roky gymnázia navštevoval v Nitre, piatu triedu v Bratislave, kde býval u tety. Keď sa v roku 1940 rodina Tunegových presťahovala do Trenčína do rodinného domu na Hornom Šianci, Anton sa vrátil domov a záverečné dva roky doštudoval v Trenčíne, kde aj zmaturoval. V Pamätnici trenčianskeho gymnázia, vydanej v roku 1969 pri príležitosti 320 výročia založenia školy, na strane 188 medzi menami študentov z triedy VIII.A v školskom roku 1943-1944 nájdeme aj jeho meno.
Jemný chlapec
Anton bol dobrý jemný chlapec, ohľaduplný a pozorný voči rodičom aj mladším súrodencom. O všetko sa zaujímal, všetko chcel poznať. Vychovávaný bol v kresťanskom duchu, vedený k pravde a národnému povedomiu. Medzi jeho koníčky patrila elektrotechnika. Po čase bol schopný postaviť malé rádio.
Nová politická situácia
Už onedlho po skončení druhej svetovej vojny si mnohí ľudia uvedomili, o čom rozhodla Jaltská konferencia v roku 1943. Po Víťaznom februári 1948 bolo jasné aj menej prezieravým, že Československo skončilo v područí Sovietskeho zväzu. Anton Tunega patril k nemnohým, ktorí sa s novou situáciou nechceli zmieriť. Spolu s priateľmi pripravuje presun politicky ohrozených ľudí do bezpečia v Rakúsku, pomáha organizovať skupinu, ktorá by pracovala efektívnejšie, začína nepravideľné vysielanie do zahraničia o situácii na Slovensku. Skupina sa neskôr stala známa ako Biela légia.
Zatknutie
Anton Tunega a jeho priatelia si boli po celý čas činnosti skupiny vedomí rizika, ktoré na seba zobrali. Napriek prísnej konšpirácii bola skupina napokon prezradená. Antona zadržali 8. januára 1949. Vo Vyšetrovacom spise pod číslom 29/13, ktorý sme mali možnosť preštudovať v Ústave pamäti národa, sú ako usvedčujúce dôkazy uvádzané napríklad telegrafický vysielač, fonický vysielač, rádiosúčiastky, mikrofilmy alebo fotoaparát Kodak. Spis má 134 strán, z toho záznam predbežného výsluchu a zápis o výpovedi zaberá 123 strán. O tom ako vypočúvania prebiehali svedčí nasledujúca skúsenosť Antonovej sestry Márie.
Prineste synovi čistú bielizeň
V priebehu Antonovej vyšetrovacej väzby väznitelia oznámili rodine, že ich syn potrebuje čistú bielizeň. Rodine nebolo jednoduché rozhodnúť, kto s ňou pocestuje do Bratislavy. Keď pôjde mladší brat Milan, hrozí riziko, že zadržia aj jeho. Ani otec sa nemohol cítiť bezpečnejšie. Napokon poslali najmladšiu 16-ročnú dcéru Máriu. Nebola ešte plnoletá, rodina usúdila, že jej sloboda je najmenej ohrozená.
V Bratislave
Chladné, nepríjemné múry budovy, v ktorej väznili brata, Márii naháňali strach. Službukonajúci príslušník bezpečnosti najskôr viedol Máriu hore schodami, potom dolu a zasa hore schodami. Mária strácala v nekonečnom labyrinte chodieb orientáciu. Zdalo sa jej, ako by sa ani ona nemala odtiaľ vrátiť. Keď prišla na miesto odovzdania, na stôl jej zhrnuli hromadu bratovho špinavého oblečenia - všetko bolo od krvi... S bratom sa stretnúť nemohla. Do konania súdu nebol možný osobný, ani písomný kontakt. Keď potom Mária vyšla z budovy, ťažko vydýchla.
Doživotný trest
Bratislavský súd v Justičnom paláci rozhodol o doživotnom treste za rozvracanie socialistického štátu. Prokurátorovi Antonovi Rašlovi sa to zdalo málo. Podal odvolanie a požadoval trest absolútny. Odvolali sa aj odsúdení. Rašla sa neskôr vyhovoril, že tak urobil preto, že aj odsúdení sa odvolali.
Leopoldov
Po súde odviezli Antona Tunegu do leopoldovskej väznice. Vo väzení pracoval – lepil papierové vrecká, vo voľnom čase študoval angličtinu. Anton bol silný, rozsudok na doživotie ho nezlomil. Dúfal, že príde čas, keď sa z väzenia dostane. Rodičia Tunegoví požiadali o milosť, mama napísala aj manželke prezidenta Klementa Gottwalda. Žiadnu odpoveď nedostala. Konečne však mohli milovaného syna aspoň navštevovať. Postupne sa u neho vystriedala celá rodina. Keď mali šťastie, návšteva mohla byť raz za mesiac. Samozrejme, za prítomnosti dozorcu, ktorý striehol na každé podozrivé slovo. Anton sa pri stretnutiach zaujímal o život rodiny, kto sa oženil, komu sa narodili deti, ako sa darí sestre Márii v škole... Bolo mu ľúto, že brata vyhodili zo školy a sestru zo zamestnania. V Leopoldove bol od mája 1949 až do popravy vo februári 1951.
Najvyšší trest
Najvyšší súd v Prahe sa konal bez Tunegovej prítomnosti, rovnako ako aj v prípade jeho priateľov z Bielej légie Alberta Púčika a Eduarda Tesára. Odsúdení boli na trest smrti obesením. O rozsudku sa dozvedeli až po návrate ostatných spoluväzňov z Prahy.
Poprava
Súd v Prahe sa konal v septembri v Prahe, rozsudok vykonali 20. februára v Bratislave. Kým rodičom Alberta Púčika oznámili, že sa majú ísť pred popravou rozlúčiť so synom, k Tunegovcom sa dostavil príslušník bezpečnosti a oznámil: „Jeden z rodičov má ísť do Bratislavy na nejaké jednanie kvôli vášmu synovi.“ O blížiacej sa poprave nepadlo ani slovo. Otec odvetil: „Keď treba niečo vybaviť, idem ja.“ Vybral sa do Bratislavy, kde sa dozvedel hroznú správu. Zúfalý otec ponúkol väzniteľom svoj život za život syna: „Obeste mňa. Tu máte kus za kus, len ho nechajte žiť.“ Anton zostal silný. Milovanej rodine odkázal: „Neplačte za mnou, umieram za spravodlivú vec.“ Zo života odchádzal vyrovnaný. Otec sa naposledy rozlúčil so synom. Na druhý deň ráno bola vykonaná poprava.
Pohreb za asistencie tajných
Deň po poprave sa najbližší rodinní príslušníci popravených stretli v Bratislave na pohrebe. Synov im pochovali v oráčine na samom kraji Martinského cintorína. V ten deň bol odmäk, z neba ticho padal dážď, smútočný sprievod sa brodil po členky v blate. Na dve desiatky pozostalých dozeral rovnaký počet príslušníkov štátnej bezpečnosti. Sedeli aj v električke, ktorá ich odvážala.
V roku 1988 súrodenci Tunegoví nechali exhumovať bratove pozostatky a po spopolnení previezť do rodinnej hrobky v Trenčíne. V roku 1991 bol Anton Tunega súdne rehabilitovaný. Jeho stratený život ohodnotili odškodným vo výške stotisíc korún. Anton nemal priame potomstvo, súrodenci na odškodnenie nárok nemali.
• • •
...pár dní po Antonovom zatknutí zadržali aj jeho sestru Martu, ktorá pracovala v Bratislave. Obvinili ju, že robila spojku Eduardovi Tesárovi. Odsúdili ju na desať rokov väzenia. Po osem a polročnom väzení ju s podlomeným zdravím prepustili na slobodu.
