„Každý deň sme videli dva hokejové zápasy,“ hovorí Gáborik. Samozrejme, nenechali si ujsť ani stretnutia slovenskej reprezentácie. Odchádzali z Turína v čase, keď naša reprezentácia zbierala jedno víťazstvo za druhým. „S hokejistami sme sa stretli v olympijskom slovenskom dome. Nálada tam bola výborná, chalani mali vynikajúci kolektív, verili si,“ hodnotí Braňo. Nešťastný zápas s Čechmi už sledoval doma. Čo sa stalo s našim mužstvom v tomto zápase si nevie vysvetliť. „Telefonoval som s bratom, ktorý je už späť v Amerike. Po telefóne sme toho veľa nerozoberali. Všetci boli sklamaní, v tom čase ešte aj nervózni, pretože nevedeli aké je Demitrovo zranenie,“ spomína.
O hokej bol medzi Talianmi záujem. Vstupenky na niektoré zápasy boli vypredané a na čiernom trhu sa ich cena pohybovala okolo 150 až 200 euro. „V hale to hokejom žilo, bola tu dobrá atmosféra, ale už pár metrov od haly nič nenasvedčovalo, že sa tu koná nejaká olympiáda,“ konštatuje Braňo. Chýbali mu tu napríklad stany s obrazovkami aké boli na majstrovstvách vo Viedni alebo Ostrave, v ktorých sa fanúšikovania stretli už dlho pred zápasom, fandili a tvorili vynikajúcu atmosféru. V Turíne hoci bolo veľa fanúšikov zo Slovenska, oblečených v našich dresoch, s vlajkami, veľa áut so slovenskými ešpézetkami, športovo-olympijská atmosféra v uliciach chýbala. Skupinky fanúšikov sa rozptýlili po meste. Stretli aj silnú výpravu trenčianskych fanúšikov.
Podľa jeho poznatkov a zážitkov síce Taliani organizačne zvládali priebeh olympiády, ale „Slovensko môže úplne v pohode opäť kandidovať na organizátora olympiády,“ hovorí žartom na margo vybavenia haly, kde hrala slovenská reprezentácia niektoré zápasy. „Tribúny, akoby zhotovené z lešenárskych trubiek, strašné fronty na štyri pisoáre pre 3000 divákov.“
