í zastrelených na západnej hranici, 188 ľudí zahynulo v elektrických drôtoch na západnej hranici, najmenej 8-tisíc ľudí zomrelo v koncentračných táboroch a väzniciach, okolo 600 ľudí bolo zlikvidovaných pri zatýkaní a vypočúvaní, 240-tisíc občanov bolo odsúdených z politických dôvodov, 300-tisíc ľudí bolo perzekvovaných v zamestnaní a štúdiu, 244-tisíc občanov ušlo pred komunistickým režimom na Západ.
V roku 1951 boli štátne hranice s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom obohnané drôtenými zátarasmi, do ktorých bol privedený elektrický prúd s napätím 3000-5000 voltov. V roku 1952 boli okolo hraníc položené nášľapné míny.
Keď prednedávnom poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Ivan Šimko predkladal návrh zákona o protikomunistickom odboji, Ivan Hopta zvolený za Komunistickú stranu Slovenska ho označil za antikomunistický pamflet. „Len chorí ľudia môžu označiť za zločinecký ten systém, ktorý z nich urobil človeka,“ povedal Hopta.
Čo k tomu dodať? Prinášame vám príbeh obyčajného človeka Ivana Masára:
Detstvo...
Narodil sa v roku 1932 v Trenčianskej Teplej, kde žije dodnes. Jeho otec bol zamestnancom miestneho cukrovaru, kde spolu s celou rodinou býval. Malý Ivan tak mohol vyrastať uprostred záhradníkmi udržiavaného krásneho prostredia závodu. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci, v štúdiu potom pokračoval na Gymnáziu v Trenčíne, kde v roku 1951 zmaturoval. Niekedy v roku 1945 vstúpil do skautskej organizácie Junák.
Talentovaný výtvarník, hĺbavý študent
Už v ranej mladosti objavil svoj výtvarný talent inšpirovaný malebným okolím obce i rodinným prostredím. Prvú výstavu obrazov mal počas gymnaziálneho štúdia v roku 1949 v barokovej sále Piaristov v Trenčíne. Ďalšia nasledovala o dva roky neskôr v Spoločenskej sále cukrovaru v Trenčianskej Teplej. Štefan Pozdišovský, triedny profesor v maturitnom ročníku spomína na Ivana ako na skromného, umelecky nadaného mladého muža a dodáva: „Videl som v ňom hĺbavého študenta, ktorý raz môže prekvapiť verejnosť.“
Z nádejného architekta väzeň
Hodiny kreslenia a deskriptívy na reálnej vetvi Gymnázia ho v roku 1951 nasmerovali k štúdiu na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej. Na vysokej škole študoval do 4. januára 1954, kedy niečo po dvanástej hodine zaklopali na dvere posluchárne dvaja muži v kožených kabátoch, s klobúkmi na hlavách. „Požiadali, aby ma uvoľnili, že ma potrebujú na päť minút,“ hovorí Ivan Masár o dni, ktorý navždy zmenil jeho nádejnú budúcnosť. O dva dni mal dvadsaťdva rokov. Z piatich minút bolo napokon šesť rokov vo väzenských celách a podzemí uránových baní.
Vo väzení
Najskôr mu na internáte v Horskom parku urobili prehliadku osobných vecí, potom ho odviezli priamo do väznice na Račianskej ulici. Čakalo ho šesť mesiacov samoty v studenej cele s plechovým lôžkom s matracom a plechovou stolovou doskou a sedadlom zabudovaným do steny. O desiatej večer lôžko odomkli a sklopili, ráno o šiestej ho opäť zdvihli a uzamkli. Stolík i sedadlo niekedy po celý deň nesklopili, takže musel byť celý deň na nohách. „Aj zima vykonala svoje dielo - dostal som zápal kĺbov, nemohol som sa hýbať.“ Ku koncu pobytu mu v cele pribudol spoločník, ktorého po čase vystriedal ďalší: „Z ich podozrivých slov mi bolo jasné, že to väzni neboli.“
Vlastizradca
Po dlhých hodinách vypočúvania ho previezli do cely Justičného paláca, v ktorom sídlil Krajský súd. Trojdňový verejný proces „Ján Sýkora a spol.“ začal 9. augusta 1954: „Bol som obžalovaný z velezrady, pretože som vstúpil do skautského Junáka. Údajne sme ako skauti rozširovali protištátne letáky, zhromažďovali zbrane a chceli zvrhnúť štátne zriadenie. Ja som však o ničom podobnom nevedel,“ trpko vysvetľuje Ivan Masár. V Rozsudku v mene republiky z 11. augusta 1954, ktorý nám dáva k nahliadnutiu čítame: „Zákon stanoví na zistené skutky jediný trest, trest smrti. Po starostlivom uvážení súd dospel k uzáveru, že nie je nutné tento trest uložiť, ale stačí nahradiť ho trestom odňatia slobody.“ Ako sa v rozsudku ďalej uvádza, k tomuto rozhodnutiu prispeli aj priaznivé vnútropolitické udalosti upevňujúce ľudovodemokratické zriadenie, ako aj úspechy na poli zahraničnej politiky - zastavenie vojny v Kórei a Indočíne a rozbitie plánov amerických imperialistov na utvorenie európskej armády a v dôsledku toho posilnenie tábora mieru. Ivan Masár bol odsúdený na 17 rokov odňatia slobody. Predsedom senátu bol nechvalne známy JUDr. Uhrín, prokurátorom bol JUDr. Winter.
Pankrác, Svätopluk, Údolie vrahov...
Najvyšší súd v Prahe 27. októbra 1954 rozsudok potvrdil. Vo väznici na Pankráci sa stretol s vojakmi, dôstojníkmi, letcami bojujúcimi vo Veľkej Británii. Boli tam roľníci, živnostníci aj prominenti z vlády pred Víťazným februárom 1948. Medzi väzňami bol aj obávaný prokurátor Rašla. V januári 1955 Masára previezli do koncentračného tábora Svätopluk v oblasti Slavkova. Ložiská uránu boli vyčerpané, tábor i šachtu likvidovali. Ďalšia zastávka bola na Jáchymovsku v „Údolí vrahov“ v tábore Eliáš. Ani tam nebol jediným politickým väzňom. Pracoval v šachtách uránovej bane hlboko pod zemou, prežil požiar požiar v tábore, ktorý zničil viac ako polovicu barakov.
Návrat do Prahy
V tom čase bol v pankráckom väzení zatvorený aj Masárov vysokoškolský profesor Alfréd Piffl a architekt Eugen Kramár. „Keď sa dozvedeli kde som, snažili sa ma dostať k sebe,“ spomína na šťastie v nešťastí Ivan Masár. Po preložení do Prahy pracoval v oddelení projekčných prác pre ministerstvo vnútra. Ku koncu pobytu na Pankráci dokonca spolupracoval s Frantom Kubištom na reštaurovaní doskových stropov na objekte Barnabitiek na Hradčanoch.
Dňa 2. marca 1960 bol konečne prepustený do civilu.
Návrat domov
Do svojho rodiska sa vrátil hneď na druhý deň ráno. Dedina sa pomaly prebúdzala k životu, stretol niekoľko ľudí. Nikto ho nespoznával, ani jeho rovesníci. Hoci nesmierne túžil prekročiť prah rodičovského domu, bál sa neočakávaného prekvapenia najbližších: „Počul som, že niektoré matky nevydržali toľkú radosť z návratu synov z dlhoročného väzenia, z čoho im šťastím puklo srdce.“ Preto najskôr zaklopal na dvere priateľa a poprosil ho, aby išiel k rodičom a pripravil ich na návrat strateného syna.
Nový život
„Mojou povinnosťou bolo ihneď sa prihlásiť na miestnom národnom výbore,“ popisuje prvé kroky v civile. Za čias socializmu museli byť všetci zamestnaní, ináč im hrozilo väzenie za príživníctvo. S nálepkou politického väzňa sa však práca hľadala veľmi obtiažne. Po protekcii mohol napokon bývalý študent architektúry nastúpiť do štrkovne v Trenčianskej Teplej. Keď ju onedlho zrušili, prešiel pracovať do kameňolomu v Dobrej. Dorábal kameň, nakladal na vozík a odvážal niekoľko desiatok metrov k drviču kameňa. Desať vozíkov za smenu bolo najviac, čo robotníci dokázali spraviť. Za jeden vozík zarobili štyri koruny a zopár halierov.
Svadba, vojenčina, práca, návrat k umeniu
Oženil sa, vystriedal viacero zamestnaní, odkrútil si základnú vojenskú službu. „Keby som už mal tridsať rokov, išiel by som iba na päť mesiacov, ale mne do tridsiatky chýbali dva dni, takže som bol povolaný na dva roky.“ Vojnu strávil ako murár a betonár na stavbách v Čechách a na Morave. Doma ho čakala manželka a malí synovia.
Svoj vnútorný azyl našiel v návrate k výtvarnému umeniu. Od roku 1973 opäť vystavoval svoje obrazy, začal sa zaujímať o históriu, nadviazal na literárnu tvorbu z obdobia študentských čias, publikoval odborné články o stavebníctve. V roku 1980 jeho syn Pavol emigroval do Kanady, o dva roky ho nasledoval syn Ján. Ivan Masár vtedy prišiel o prácu prípravára v technickom oddelení Stavoindustrie v Dubnici nad Váhom. Potom pracoval u vodárov pri čerpadlách v prečerpávacích staniciach vody, odkiaľ v roku 1990 odišiel do predčasného dôchodku.
Pokus o vraždu?
Stalo sa to 9. februára 1984 o pol jedenástej večer. Ivan Masár bol práve v práci, keď sa vo dverách objavil bosý muž bez košele. Vonku mohlo byť mínus pätnásť, na zemi ležal snehový poprašok. „Prišiel som ťa zabiť,“ vykríkol a vrhol sa na Masára. Tomu sa ho však podarilo vyraziť cez sklo na dverách a ihneď telefonoval domov. Útočník však zvonku prerazil sklá na okne a opäť ho napadol. Našťastie slúchadlo na druhej strane držal syn, ktorý počul, čo sa deje a zavolal políciu. Muž po chvíli zmizol. Policajné psy ho našli skrehnutého od zimy pri stohu slamy v Opatovej.
Súčasnosť
Po páde režimu sa stal zástupcom starostu obce, intenzívne sa venuje spolkovému životu, pracuje vo Zväze protikomunistického odboja v Trenčíne. Publikuje v domácich i zahraničných časopisoch. Slovenská technická univerzita mu 4. apríla 1991 udelila čestný akademický titul Inžinier honoris causa. Rehabilitovaný bol 15. mája 1991.
Stratené roky a život poznamenaný utrpením a perzekúciou mu už nikto nevráti.
