ovek, ktorý nevie piť, nevie spievať a nevie plakať, nemôže byť dobrý,“ s nadhľadom charakterizuje svoje korene Vladimír Kudlík.
„Zásadným puncom môjho života je tvorivosť narastajúca až do dobrodružstva a radosti z toho, že som,“ prezrádza o sebe. To sa prejavilo nielen jeho vzťahom k literatúre, filmu a výtvarnému umeniu, ale v minulosti aj v polročnom profesionálnom angažmán v súbore pantomímy Malej scény v Bratislave spolu so začínajúcim Milanom Sládkom a Eduardom Žlábkom, či pôsobením vo folklórnom súbore Lúčnica.
Hoci prvú samostatnú výstavu absolvoval už v roku 1988 v Trenčianskom múzeu, k profesionálnej tvorbe sa dostal až po roku 1989: „Predtým by sa mi to asi nepodarilo. Predsa len, po deväťdesiatom roku sa už nerozlišovalo, kto je či nie je akademický maliar s Vysokou školou výtvarných umení. Dôležitejšie bolo, kto ako maľuje.“
Nástup na profesionálnu dráhu v zrelom veku okolo päťdesiatky považuje za prednosť: „Povedal som si, že v tretej fáze života by sa človek mal venovať filozofii a umeniu. Isté veci sú nevypovedateľné slovami, ale obrazom alebo hudbou je ich možné vyjadriť.“
Aby nezostalo iba pri predsavzatiach, kúpil chalupu v Pruskom, postavil v nej ateliér vhodný na maľovanie veľkých formátov obrazov a intenzívne začal tvoriť. O nevyhnutnej odvahe k takémuto kroku hovorí s úsmevom: „Keď chodíte životom bojazlivo, v predklone, tak vás niekto určite kopne do zadku. Ja som vždy chodil vzpriamene, s bradou hore už aj preto, že som bol telocvikár. Nebál som sa neúspechu, lebo viem, že je to raz dolu, raz hore, sínusová krivka, nič v rovine neexistuje.“
Na otázku, ako sa mu podarilo zaujať galérie, aby venovali pozornosť jeho tvorbe odpovedal: „Dôležité je byť sám sebe manažérom a presviedčať ostatných, že to, čo robíte je dobré. A to sa dá len vlastnou prácou a usilovnosťou. Keď na túto cestu vykročíte, potom sa to už na vás „nabalí“ samé. Stačí vydržať, aj keď nikdy by som si nepomyslel, že budem mať až také šťastie.“
Postupne sa objavili nové príležitosti prezentácie tvorby na individuálnych výstavách. Najskôr v Brne, už v roku 1990, neskôr na prelome tisícročí v Piešťanoch, Trenčíne, Bratislave, v roku 2001 dokonca v parížskej Cite Internationale Arts, ktorej predchádzal dvojmesačný študijný pobyt. O pár rokov neskôr vystavoval opäť v Trenčíne, v Katovom dome a Galérii M.A.Bazovského, v Piešťanoch, či vo výstavnej sieni Divadla L + S v Bratislave. Jeho tvorba nechýbala ani na kolektívnych výstavách, v minulom roku napríklad v Paríži, Bratislave a Halbturne, zúčastnil sa medzinárodného maliarskeho plenéru v Banskej Štiavnici a maliarskych sympózií v Moravanoch nad Váhom a Spišskej kapitule.
V jeho obrazoch nájdeme inšpiráciu ľudovým ornamentom, jeho dekoratívnosťou a farebnosťou, ďalšia časť tvorby je ovplyvnená fascináciou novou fyzikou a psychológiou - chápanie vesmíru ako nerozčleniteľnej sieti interakcií sa odráža v takmer polockovsky abstraktných obrazoch, inokedy sa vracia k maľovaniu figuratívnych motívov - jeho typickým Kudlankám, Jozefínkam, či obľúbeným klaunom. „Neustále hľadám nové postupy a témy,“ upresňuje.
Na otázku, ako vznikajú jeho obrazy odpovedá: „Niekedy mám chuť maľovať disciplinovane: pripravím si množstvo kresieb a škíc, domýšľam celkovú koncepciu obrazu. Môj výtvarný prejav je potom jemnejší, akoby výšivka. Inokedy sa k nejakému zázračnému tvaru na obraze dostanem intuitívne - to je asi tá inšpirácia, ktorá sa raz za čas prihodí - ľahkosť tvorby potom vidno aj na plátne.“ V ateliéri má nepretržite pustenú zvukovú kulisu. Niekedy počúva napríklad jazzový rytmus, aby sa jazzovanie prejavilo aj v dotyku jeho štetca.
O svojej maliarskej ceste a životnej filozofii nám na záver povedal: „Vlastnú minulosť som sa neodvážil skúmať, budúcnosť nespresňujem. Nechcel by som, aby maľovanie bolo pre mňa iba prácou. Myslím si, že radosť z tvorby je na mojich obrazoch vidieť. Zabáva ma môj postoj nezúčastneného pozorovateľa vlastných premien, slabostí a víťazstiev. Popredu si odpúšťam.“
VIZITKA
Narodil sa 23. októbra 1939 v Bzenci na Morave. Po skončení základnej školy a Gymnázia v Kyjove študoval maľbu a kresbu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Pedagogickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, kde získal doktorát z pedagogiky. Profesionálnym výtvarníkom sa stal až po deväťdesiatom roku minulého storočia. Dovtedy pracoval ako vychovávateľ, učiteľ, robotník, úradník, podnikateľ a posledných dvadsať rokov ako učiteľ na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne predmety výtvarná výchova a telesná výchova. Ako výtvarník je členom Spoločnosti voľných výtvarných umelcov, Spolku výtvarníkov Slovenska a Združenia výtvarníkov západného Slovenska. Žije v Dubnici nad Váhom.
