Patrí k nim aj Kšiňanka Emília Pavleová, ktorá sa už trikrát zúčastnila humanitárnej pomoci v rámci misie Slovenského Červeného kríža ako zdravotná sestra.
„V Slovenskom Červenom kríži pracujem tri a pol roka, na prvú misiu som sa dostala vlani. Bola to Indonézia, kde som pracovala v slovenskom tíme. Na druhú misiu som do tej istej oblasti odišla sama v apríli. Slovenský Červený kríž ma ponúkol do Ženevy na Medzinárodný výbor Červeného kríža. Vybrali ma asi aj preto, že som v poľnej nemocnici pracovala už v januári a bolo tam stále málo sestier. Z tretej misie v Pakistane som sa vrátila len pred pár týždňami,“ približuje Emília.
Príprava na prvú misiu bola pre Emíliu Pavleovú veľkým skokom do neznáma. Povedala síce „áno“ bez zaváhania, počas príprav, vybavovania dokumentov a očkovania si však čoraz viac uvedomovala svoju zodpovednosť. „Keď už dobrovoľne prisľúbite účasť na misii, musíte myslieť za tím a nie za seba. Akékoľvek pochybnosti už musíte spracovať v sebe. Na mieste si musíte oveľa viac chrániť zdravie a dodržiavať hygienu, pretože ak by sa vám aj niečo stalo, je to záležitosť celého tímu.“ Dnes by však táto žena plná vitality a odvahy, s chuťou cestovať svoju prácu nevymenila za nič na svete. Našla v nej poslanie, ktoré ju baví a napĺňa, hoci so sebou prináša aj nepríjemnosti.
„Keď som stála tvárou v tvár ľuďom, ktorí okrem strechy nad hlavou stratili svojich najbližších a priateľov vo veľkom počte pri jednej udalosti a počúvala som ich príbehy, lomcovali mnou rôzne pocity od hanby za našu notorickú nespokojnosť, cez dojatie, akí sú ľudia napriek všetkému vďační, nádej – kvôli dobrote a solidarite až po smútok. Mnohokrát som si predstavovala seba na ich mieste. Pri tejto práci však človek zabudne na seba a takzvané svoje problémy. Nie je času plakať, musí sa konať,“ hovorí Emília o svojich skúsenostiach.
Počas prvej misie v Indonézii členovia SČK pomáhali ľuďom s následkami po tsunami. Okrem zlomenín a rán po tsunami liečili tropické ochorenia ako maláriu, tetanus a brušný týfus. V apríli prišli na rad tie isté len zle zahojené rany, už sa vyskytovali nádorové ochorenia a hernie u mužov a detí.
V Pakistane to boli zlomeniny, poranenia hlavy najmä u detí, zápaly pľúc spôsobené surovou zimou, ochorenia z nedostatočnej hygieny a popáleniny.
„Ľudia sa pýtali odkiaľ sme, aká je naša krajina, aké sú naše tradície, ďakovali nielen nám, ale chceli aby sme odovzdali pozdrav a vďaku slovenským ľuďom a to sa naozaj dialo - bez pátosu. Nesmierne veľakrát ďakovali, že v tom nezostali sami,“ spomína Emília Pavleová na dni strávené s ľuďmi, ktorí stratili prakticky všetko. „V tých chvíľach som myslela na našich ľudí, ktorí prispeli do zbierok, ktoré sa na Slovensku konali a vtedy som mala túžbu, keby to bolo v mojich silách, že by som odovzdala poďakovanie každému osobne. Som hrdá na Slovensko, že nestálo bokom a dokázalo pomôcť týmto krajinám nielen materiálne, ale aj odbornou osobnou pomocou.“
Emília si zo svojich ciest priniesla okrem silných spomienok aj mnoho drobných darčekov. „Ľudia nám z vďaky dávali aj to posledné čo mali. Mám odložených mnoho kresieb od detí aj dospelých dávaných nielen z vďaky, ale aj s prianím, aby sme na nich nezabudli.“
