Davy obstúpili malý dom smútku a v mĺkvom zamyslení vzdávali hold mladému človeku, ktorý odišiel nečakane.
V odchode na večnosť predbehol Juraj Žúbor svoju matku Máriu. Spolu s ňou boli pri jeho telesných pozostatkoch prikrytých štátnou vlajkou najbližší manželka Viera a tri malé deti Juraj, Janka a Anna Mária. Ich otec by sa bol onedlho dožil 32-rokov.
Juraj Žúbor sa narodil v Ružomberku, základnú školu vychodil v Bánovciach nad Bebravou. V trinástich rokoch mu umrel otec a Jurajovi, ako najstaršiemu z trojice bratov pripadla úloha nahradiť ho. Obetavo sa jej ujal. Za elektrikára sa vyučil v Zlatých Moravciach a Bánovciach. Po návrate z vojenčiny vstúpil do manželstva a so svojou manželkou Vierou z domova v Podlužanoch sa presťahoval do Vesteníc, kde si našiel prácu. Neskôr sa so svojimi bratmi vydával za prácou do cudziny. V roku 1999 začal za pomoci blízkych a známych stavať dom v manželkinej rodnej obci Timoradza, ktorý o štyri roky dokončil.
V tom istom roku 2003 vstúpil do Ozbrojených síl SR. Ako profesionálny vojak slúžil v Nitre a v júli minulého roku odišiel ako vodič na svoju prvú a zároveň aj poslednú zahraničnú misiu. V sobotu boli medzi smútiacimi príbuznými, blízkymi, spoluobčanmi, zástupcami regiónu a samosprávy, kolegami z jeho predchádzajúcich zamestnaní aj Žúborovi kamaráti z nitrianskeho útvaru 1047, v ktorom slúžil.
Po štátnej hymne a troch výstreloch Čestnej stráže Ozbrojených síl SR zasypali prítomní hrob Juraja Žúbora nesmiernym množstvom živých kvetov. Prvé tri biele ruže do jamy hodili jeho deti. So svojim otcom sa naposledy videli na Vianoce. Z ďalekého Kosova prišiel sviatky stráviť s rodinou, na ktorú bol nesmierne hrdý.