tie a žil na hrade. Trenčiansky hrad bol pre rodinu Vavrušovcov tridsať rokov domovom, im patrilo pár malých svetielok žiariacich v opevnení hradu. Na pár rokov práve oni vlastnili ten najkrajší výhľad v Trenčíne. Dnes si rodina rekonštruuje svoj kaštieľ.
Ako to všetko začalo
Gustáv Vavruš pochádza z Trenčianskej Závady, teraz patriacej k Nemšovej, no od detstva je pripútaný k Trenčínu. Tu študoval, učil sa šoférovať i tancovať. Vyučil sa za nábytkového stolára a začal sa zaujímať o ohýbaný nábytok a reštaurovanie. Niekoľko rokov pracoval pri výrobe okien, no po vojenčine hľadal novú prácu. „Známy mi odporučil, aby som sa šiel spýtať do múzea, tam by vraj mohli potrebovať niekoho na reštaurovanie nábytku.“
Po krátkom pohovore dostal miesto konzervátora a reštaurátora v Trenčianskom múzeu, pričom začínal navštevovať nadstavbu vo Zvolene a Brne, kde si na Muzeologickej fakulte dopĺňal vedomosti o reštaurovaní a konzervovaní. Podľa slov Gustáva Vavruša priestory v múzeu neboli na reštaurovanie nábytku vyhovujúce, a tak si chcel nájsť nejaké miestnosti na hrade. Pôvodne potrebovali na hrade domovníka a údržbára, no so svojím vzdelaním Gustáv Vavruš nastúpil v apríli 1972 na miesto vedúceho hradu. „Podmienkou bolo, že tam musíme bývať ako rodina. Manželka teda odišla z práce a začala pracovať na hrade.“
Život na hrade
„Bolo to zaujímavé, no veľmi náročné bývanie,“ vraví pán Vavruš. Prvých osem rokov nebol v zimných mesiacoch hrad sprístupnený pre verejnosť, cesty sa dostupnou technikou nedali odhŕňať, no Gustáv Vavruš si zaumienil, že to zmení. Odvtedy už viac ako dvadsať rokov môžu návštevníci Trenčína obdivovať hrad i cez zimu. „Keď som zistil, že nemáme zemiaky, zbehol som do mesta a vrece priniesol na pleci. Dnes by som to už nedokázal, ale bol tam krásny výhľad,“ spomína.
Najviac si život na hrade užívali synovia Ján a Miroslav. „Pamätám si, ako som raz našiel jedného z nich sedieť medzi hŕbou starých črepov. Tváril sa pri tom veľmi dôležito,“ spomína Gustáv Vavruš. „Janko už ako štvorročný sedával na hradnej studni a rozprával návštevníkom o Omarovi a Fatime,“ dodáva hrdý otec.
Kaštieľ rodiny Vavrušovcov
Keď sa mladý Gustáv Vavruš v sedemdesiatych rokoch rozhodol, že jeho budúcnosť ho čaká v Trenčíne, potreboval ubytovanie.Vzdialená rodina vlastnila schátralý kaštieľ v Zamarovciach, o ktorý nemal nik záujem, tak si ho v roku 1972 kúpil. „Všetko sa zbehlo rýchlo. O niekoľko mesiacov som sa sťahoval na hrad,“ spomína. Keďže mal pán Vavruš na hrade veľa povinností, rekonštruoval si kaštieľ iba vo voľnom čase. To mu trvalo okolo 25 rokov, pričom sa v kaštieli vystriedalo viacero nájomníkov.
Keď bol kaštieľ v plnej kráse, postihlo ho nešťastie. V noci zo 4. na 5. septembra v roku 1998 vyhorel. „Voľakedy sa do múrov zamurovávali drevené hrady. V komíne musela vypadnúť časť muriva a hrada sa chytila,“ smutne spomína pán Vavruš. „O pol tretej ráno som prišiel a videl, ako sa všetko rúca. Horeli trámy, krovy, dlážky.“ Sen o bývaní v kaštieli sa rozplynul. Našťastie mali Vavrušovci v tej dobe už rozostavaný malý domček v záhrade za kaštieľom. Ten pomaličky dorábajú a popri tom znova rekonštruujú kaštieľ. Dnes ho už nevlastní Gustáv Vavruš, no naďalej zostáva v rodine. „Asi tak za dva roky ho dokončíme a chceli by sme ho využiť na dobrý cieľ,“ prezrádza.
Odišiel do dôchodku
Posledného septembra 2004 Gustáv Vavruš odišiel do dôchodku, čo znamenalo aj opustiť hrad. „Ubehlo to strašne rýchlo. Bola to pre nás domovina, architektúrou a archeológiou sme žili.“ Ani dnes sa Gustáv Varuš na nedostatok práce nesťažuje. V deväťdesiatych rokoch si kúpil malú farmu, ktorá mu zaberá všetok čas. „Bola vtedy neistá doba, začali sme teda hospodáriť.“ Gustáv spolu s manželkou Otíliou pochádzajú z maloroľníckych rodín, a tak o poľnohospodárstve čo-to vedeli z domu. Začali sa venovať chovu ošípaných a dobytka, pre ktorých si sami dopestovávajú pšenicu a jačmeň. „Mávali sme aj sto kusov, no teraz ich máme už iba desať,“ konštatuje Vavruš. Kôli vysokým nárokom Európskej únie museli zredukovať počty zvierat. Keď však vytvoria podmienky vyhovujúce predpisom, chcú začať odznova.
