Článok pokračuje pod video reklamou
Na územie Slovenska sa prisťahovali židia ako osobitá skupina obyvateľstva počas vpádov rímskych vojsk – a to pravdepodobne už v prvých storočiach po Kristovi. V 11. storočí sa usadzovali v Uhorsku, v čase feudalizmu žili na okraji vtedajšej spoločnosti a na usadenie potrebovali súhlas panovníka. Feudáli sa k nim správali rezervovane. Požičiavanie peňazí na úrok, finančníctvo a zálohovanie sa vtedy považovalo za nedôstojné. Kresťanom sa zakazovalo venovať sa obchodu s peniazmi. Židia mali povolené zakladať si gazdovstvá len na území biskupských sídiel.
O usídlení a činnosti židov na území Trenčianskych Stankoviec nemáme zatiaľ k dispozícii potrebné údaje – až do vlády cisára Jozefa II. na konci 18. storočia. Po vyhlásení Tolerančného patentu pre protestantov a pravoslávnych nasledoval v roku 1783 aj Tolerančný patent pre vyznávačov židovskej konfesie. Ten im umožňoval postupné zrovnoprávnenie v Rakúskej monarchii.
Na vzrast počtu židovského obyvateľstva v okolí Trenčína vplývala ich imigrácia z Moravy a z poľskej Haliče. Pre ilustráciu - v katolíckych farnostiach sa v roku 1820 uvádzajú židia v takýchto počtoch: v Malých Stankovciach 22, v Rozvadzi 4, v Sedličnej 25, vo Veľkých Bierovciach 5, v Opatovciach 3, v Selci 9, vo Veľkých Stankovciach 6, v Krivosúde 9 a v Bodovke 8. Sústreďovali sa v Sedličnej, kde sa nachádzala aj ich modlitebňa. O jej činnosti sa však zachovalo málo priamych písomných prameňov. Modlitebňa bola malá a jednoduchá, stála po pravej strane vstupu do Sedličnej od Trenčína, v susedstve dnešnej lekárne. Na protiľahlej ľavej strane sa nachádzal aj cintorín. Predpokladá sa, že pri modlitebni bol zriadený aj rituálny kúpeľ. O činnosť židovskej obce sa staral miestny rituálny mäsiar – sochet, o funkcionároch sa vie len málo.
Medzi dvoma svetovými vojnami sa organizovali židia tohto mikroregiónu v Zjednotenej socialisticko-sionistickej strane, ktorú v roku 1938 úradne zakázali orgány nastupujúcej Slovenskej republiky. Zánik židovskej náboženskej obce so sídlom v Sedličnej postupoval počas Slovenského štátu do roku 1942. Svojmu smutnému osudu padlo za obeť všetko obyvateľstvo tejto komunity, nevynímajúc ani deti. Časť z nich odtransportovali vtedajšie represívne orgány do koncentračného židovského strediska v Žiline, alebo do zberného tábora v Novákoch. Aj tí, čo prežili nemecké koncentračné vyhladzovacie tábory a všetky útrapy vojny, sa už nevrátili.
Po II. svetovej vojne sakrálne objekty židovskej obce chátrali a potom postupne zanikli. Dodnes však na existenciu židovskej náboženskej komunity so sídlom v Sedličnej poukazujú matriky.
