Životné cesty ho napokon priviedli do Nitry na pedagogický inštitút na aprobáciu výtvarná výchova a ruský jazyk. K výtvarnému umeniu inklinoval odmalička, ruský jazyk si zamiloval vďaka učiteľom zo základnej i strednej školy. O správnosti voľby budúceho povolania hovorí: „Počas štúdia na fakulte som dospel k presvedčeniu, že pedagogika je veľmi krásne povolanie, ktoré sa neskôr stalo mojim životným poslaním."
V roku 1965 ako mladý učiteľ nastúpil na dvanásťročnú strednú školu v Hlohovci. „Dali ma učiť do dvanástej triedy. Dievčatá mali 19 rokov –to bolo pre mňa priamo utrpenie. Keď som prišiel na prvú hodinu a povedal im, že som ich učiteľ ruštiny, skoro ma zbili,“ s úsmevom spomína na svoje pedagogické začiatky Jozef Švikruha a dodáva „Bol som od nich len o tri roky starší, takže by som si nevybudoval žiadnu disciplínu, a tak som po mesiaci odišiel učiť na základnú školu do Hlohovca.“ Neskôr nasledovala škola v Sládečkovciach pri Nitre a 12-ročné pôsobenie v Devínskej Novej Vsi. Potom prešiel do Trenčína, kde sa uchádzal o miesto na základných školách. Voľné miesto nebolo a tak začal pracovať v Mestskom kultúrnom stredisku ako vedúci oddelenia záujmovo-umeleckej činnosti, vedúci propagačného oddelenia, redigoval kultúrno-spoločenský mesačník Trenčianske rozhľady. Po šiestich rokoch sa mu naskytla možnosť učiť na základnej škole v Trenčianskej Turnej, kde vydržal štyri roky. Začiatok deväťdesiatych rokov priniesol nezáujem o ruský jazyk a tak musel riešil svoju budúcnosť. Ako sám hovorí: „V Trenčianskej Turnej sme boli štyria ruštinári. Ja som do školy nastúpil ako posledný z nich, tak som považoval za svoju povinnosť, aby som z nej odišiel ako prvý.“ Vďaka výborným výsledkom, ktoré dosahovali jeho žiaci na domácich i zahraničných výtvarných súťažiach, získal miesto výtvarného pedagóga na základnej umeleckej škole v Trenčíne, kde pôsobí už šestnásty rok. Ako ocenenie jeho pedagogickej práce pri príležitosti životného jubilea 60-tych narodenín, obdržal Veľkú Medailu Svätého Gorazda, ktorá je najvyšším vyznamenaním pre učiteľov v rezorte školstva.
Jozef Švikruha nie je iba pedagógom, ale aj aktívnym výtvarníkom. Voľnej výtvarnej tvorbe sa venoval už ako študent a pokračoval v nej aj počas pôsobenia na školách. „Podmienky na tvorbu vtedy neboli také výborné ako teraz, pretože ako mladý socialistický učiteľ som musel veľa pracovať aj mimo vyučovania. Okrem výtvarných krúžkov som viedol aj tanečný a divadelný krúžok, takže veľa času na voľnú tvorbu nebolo. Naplno sa jej venujem až od 90-tych rokov,“ dodáva Jozef Švikruha. Najskôr vstúpil do Združenia výtvarníkov pri trenčianskom osvetovom stredisku, s ktorým sa zúčastňoval kolektívnych výstav, v roku 1998 sa stal členom združenia profesionálnych výtvarníkov Umelecká beseda Slovenska. Pri príležitosti 60-tych narodenín pripravil samostatnú výstavu voľnej tvorby, ktorá sa uskutočnila v Trenčíne. Jeho hlavnou výtvarnou témou je krajina. „Nie tá presne odpozorovaná z prírody, ale pretvorená v mojom vnútri. Rád maľujem aj zátišia a portréty ženských tvárí - mojich múz,“ upresňuje výtvarník.
Počas prázdnin chodieva na plenéry v Oraviciach, už niekoľko rokov je lektorom výtvarnej dielne voskovej batiky v letných táboroch výtvarníkov Letavy v osade Krokava.
Najväčšími životnými oceneniami Jozefa Švikruhu sú úspechy jeho žiakov, ktorí pravidelne zbierajú ocenenia z výtvarných výstav po celom svete od Číny, cez Indiu až po Maltu. „Deti majú úžasné schopnosti. Každé malé dieťa má nádherný výtvarný prejav a závisí iba od pedagóga, aby v ňom zachoval jeho spontánnosť, odborne ho viedol a rozvíjal jeho talent. V tomto type školy je na to vynikajúca príležitosť,“ hovorí so zápalom pedagóg.
Nové počítačové grafické technológie ho nelákajú, bol by však rád, keby aj na trenčianskej základnej umeleckej škole vznikol odbor počítačovej grafiky, o ktorú sa zaujímajú predovšetkým starší žiaci. Za najväčšie úspechy a ocenenie jeho doterajšej pedagogickej práce považuje stretnutia s bývalými žiakmi, ktorí sa neskôr stali magistrami umenia, architektmi, prípadne pedagógmi vo výtvarnom odbore. „Pre mňa je najväčšou poctou, že základy k svojej budúcej profesii získali u mňa. To je to najväčšie zadosťučinenie a potešenie z mojej celoživotnej práce,“ úprimne dodáva Jozef Švikruha.
Na otázku, či v dnešných časoch, kedy sa seriózne umenie stáva luxusom, nie je dráha profesionálneho výtvarníka rizikovým povolaním, odpovedá: „Viem, že absolventi výtvarných škôl majú problém s uživením sa, ak nepôsobia v zahraničí, alebo neučia v školách. Byť na voľnej nohe, pokiaľ nejde o špičkových umelcov, nie je ľahké. U nás veľké uplatnenie nemajú,“ Ako riešenie vidí návrat k úcte k ozajstnému umeniu a dodáva: „Stratila sa základná úcta štátu k ozajstnému umeniu a kultúre krajiny. Pokým sa to nezmení, situácia lepšia nebude. Týka sa to aj prístupu štátu k umeleckému školstvu. Štát bez kultúry sa len veľmi ťažko stane plnohodnotným reprezentantom v európskej rodine.“
Veľkou láskou Jozefa Švikruhu je aj hudba - operná, symfonická aj folklórna, ktorú dokáže počúvať neustále, hoci sám nie je hudobník. Často znie aj na jeho vyučovacích hodinách a keď ju náhodou nepustí, dožadujú sa jej samotní žiaci. „Hudba je úžasný fenomén pre tvorivosť, pre upokojovanie duše v bôli aj radosti,“ dodáva na záver citlivý, chápajúci a inšpirujúci pedagóg.