Za čiernym pukom sa dokázal naháňať celé hodiny, či bol na ulici pred domom ľad alebo zúrili 30 stupňové horúčavy. Keď mal 12 rokov, počul o pár rokov mladšieho bratanca, ako hrá na starej gitare cimbalovým štýlom, paličkou. Nezvyčajný spôsob hry a zvláštne melódie Romana zaujali. Túžba naučiť sa hrať na gitare vytlačili hokej do pozadia. Ďalší bratanec mu ukázal prvé akordy. Bolo rozhodnuté. Počas základnej školy Roman začal objavovať domáce kapely Tublatanku a Citrón. Už vtedy sa mu viac páčili tvrdšie štýly než dobová populárna hudba v štýle Depeche Mode. „Potreboval som počuť dobrý, tvrdý zvuk gitary,“ hovorí Roman. Po roku 1989 na Slovensko začal prenikať kvalitnejší zahraničný metal ako napríklad Sepultura a Metallica, ktoré mali rozhodujúci vplyv na Romanove ďalšie hudobné zameranie.
V druhom ročníku na učilišti prišiel na rad prvý pokus o kapelu. „Dal som sa dohromady so spolužiakom, ktorý síce na bicích nezahral ani tón, ale aspoň sa snažil. Ja som začal hrať na gitare. Vydržali sme spolu dva týždne, potom ma to s ním prestalo baviť.“ V tej dobe mal Roman 16 rokov. Jeho vážnejší prístup k hudbe sa prejavil až po stretnutí s chalanmi zo skupiny Depresy, ktorí v tom čase hľadali cestu, ako ďalej. „Vedeli, že hrám na gitare, môj hráčsky štýl sa im celkom pozdával, tak prišli za mnou, či by som s nimi chcel hrať,“ dodáva Roman. Miestnosť na nácvik mali k dispozícii, plánovali nakúpiť nové nástroje a pustiť sa seriózne do práce, tak ich ponuku prijal. Netrvalo dlho a Romanov zápal pre muziku, hudobné nápady a jasná predstava o ďalšom smerovaní kapely ho postavila do jej čela. V roku 1992 spolu so skupinou pripravil prvú neoficiálnu nahrávku, ktorá zabodovala v radoch metalových fanúšikov. Úspešne dopadli aj ďalšie nahrávky. O kapele sa začalo písať v hudobných časopisoch doma aj v zahraničí. Nasledujúcich šesť rokov bolo v znamení sústredenej práce a hľadania vlastného výrazu, na ktorý mal Roman, ako takmer výhradný autor hudby, rozhodujúci vplyv. Postupne sa vykryštalizovalo obsadenie skupiny, z hudobných samoukov sa stali skúsení hráči a zruční inštrumentalisti.
Rok 1998 priniesol dlho očakávané prvé oficiálne CD A Grand Magnificience vydané v českom nezávislom vydavateľstve. Skupina sa začala objavovať na významných hudobných festivaloch. Po roku nasledoval album Sighting a v roku 2003 zatiaľ posledný titul nazvaný Psychomantium Phenomenon. Depresy sa stali najpredávanejšou kapelou vydavateľstva, albumy boli distribuované po celom svete. Kapela v súčasnosti patrí k špičke európskej undergroundovej metalovej scény. Hráva na všetkých významných slovenských a českých metalových festivaloch, výnimkami nie sú ani pozvánky na koncertovanie po Európe, v novembri 2005 sa zúčastnila na festivale v Berlíne.
Undergroundová hudba nikdy neoslovovala široké poslucháčstvo odchované masívne medializovaným popom, Romana to však ani najmenej netrápi. Ambíciu stať sa profesionálnym hudobníkom už nemá, aj keď na začiatku svojej hudobnej dráhy o nej rozmýšľal: „Kto by si nechcel len tak brnkať a brať za to peniaze.“ Dnes to vidí ináč: „To, že sa neživím hudbou pre mňa znamená nezviazané ruky pri tvorbe, čistú slobodu, kreativitu. Môžeme si robiť hudbu podľa nás, tak ako ju cítime.“ Nezávislú metalovú hudbú z rádií takmer nepočuť a tak o Romanovi vedia iba zasvätení fanúšikovia tohto menšinového hudobného žánru. Nezdá sa však, že by ho trápilo, že nepatrí medzi mediálne celebrity na podnikateľských večierkoch alebo v lacných televíznych estrádach. „Nemám depresie z toho, že nie som kaprom v rybníku slovenskej pop music. Radšej budem malou rybou v mori svetového undergroundu,“ dodáva Roman Špatný.
VIZITKA
Roman Špatný sa narodil 6. júla 1974. Vyučil sa ako automechanik v SOU v Trenčíne a neskôr v rámci rekvalifikácie aj ako predavač. Jeho prvým pracovným pôsobiskom bola predajňa spotrebnej elektroniky. V súčasnosti predáva hudobné nástroje. Je ženatý, má dve deti - 5-ročného Denisa a 2-ročnú Anetu.