Také normálne divadlo

Pokonverzujem na tému ťažkej práce šatniarok a pohodlne si sadám hneď vedľa kamaráta Ivana (to on mi povedal o tomto predstavení). Zatiaľ všetko vyzerá normálne: kulisa s maľovaným priečelím domu, zopár polien, stromy, lavica, stojan s gitarou... žeby hudba? „Dobre to riešia,“ šepká mi Ivan do ucha na adresu brezových polien a ja si v duchu zaspomínam na tri týždne driny s našou dômyselnou scénou. V myšlienkach ma preruší úvodná znelka a príchod hercov. Pozeráme. S tým svetlom sa zjavne zázraky robiť nedajú. Do publika znejú prvé repliky... Odrazu ma obarí. Nie je to...!? Ba veru je! Obraciam pohľad na Ivana a dopredu viem, čo povie. Shakespearovský blankvers. Odkiaľ, doparoma, trenčianski amatéri vyhrabali takéto fajnšmekerské grífy? Po prvý krát listujeme v bulletine: Námet a scenár - Miroslav Ďuriš.

Nikdy som nerozumel veršovanému humoru renesančných „university wits“, ale v takomto prevedení to beriem aj s chlpmi. Prirodzená lexika, sem-tam laškujúci nedopovedaný rým, v dialógoch poriadok a v obecenstve: smiech. Sen všetkých komediantov. Uvidíme ako sa pohrajú s postavami. Typológia a obsadenie sú totiž odpradávna kameňom úrazu väčšiny divadelných spoločností. Latka pomaly stúpa. Herci vystupujú s gráciou, každý do svojej akcie vkladá kus pohody, tak príznačnej pre zanietený kolektív. S Ivanom zabúdame na bulletin. Exhibícia komediantských samorastov Romana Oravca a Mareka Kulicha v úlohách strážcov lesa nás pomaly prenáša do svojského príbehu, v ktorom hlavný hrdina Ďuro (sám autor Miro Ďuriš) pomocou dobre mienených rád svojho svetáckeho tatka (Palo Karell) a nenápadných narážok šibalskej víly dohadzovačky (Karin Krajčovičová) zabúda na svoj sen o normálnej krajine a nachádza ho doma v náručí Lucy s kolou a hamburgerom (Monika Múčková – mimochodom excelentná speváčka), ktorá doma v Amerike pohrdne Elvisom i Supermanom a rozhodne sa nájsť si svojho Ďura.
Tak toto je obsadenie za všetky drobné. Hoci folk považujem za žáner určený úzkemu okruhu divákov, tento úzky okruh dnes takmer zaplnil sálu. Koľký raz to vlastne hrajú? Desiaty? Paráda. Len tak ďalej, skromný autor „NORMÁLNEJ KRAJINY...“. Tvoja rozprávková paródia ma vskutku pobavila a tvoj príbeh o hľadaní krajiny plnej „normálnych“ ľudí ma oslovil viac, než si to pripúšťam.

(Štvrtok, 20. októbra, 19.00 h, Hviezda, Divadlo Normálka, predstavenie Normálna krajina)