Na ich zvládnutie musia vynaložiť omnoho viac energie, pretože strácajú, alebo už stratili jeden z najdôležitejších zmyslov – zrak. Stretli sme sa troma klientkami Únie slabozrakých a nevidiacich v Trenčíne, ktoré nám prezradili, ako sa im s týmto postihnutím žije a vyrovnáva.
V obave o prácu svoje postihnutie tají
„V práci sa prepúšťa, keby vedeli o mojich problémoch, asi by som tu dlho nebola,“ hovorí jedna z nich. Pracuje vo firme už dlhšie, čo považuje za výhodu. „Pamätám si, ako je rozmiestnený nábytok, kto kde pracuje.“ Po priestoroch firmy sa aj napriek problémom so zrakom pohybuje úplne isto. Horšie je to však vonku. „Zdraví ľudia si nevedia ani predstaviť, aké je pre mňa zložité orientovať sa v neznámom prostredí alebo cestovať autobusom. Na zástavke, najmä keď je šero, nerozoznávam čísla autobusu, som závislá na ľuďoch. Cestujeme rovnakými linkami spravidla tí istí, takže podľa hlasu viem, či môžem do autobusu nastúpiť, alebo ešte počkať na svoj,“ hovorí.
Okradli ju v obchode
Iná pridáva svoje skúsenosti zo starostlivosti o zrakovo postihnutú mamičku. „Začala strácať zrak po prechodenej chrípke už v 33 rokoch.“ Podľa zástupkyne vedúcej krajského centra Únie slabozrakých a nevidiacich v Trenčíne Márii Cingálkovej si ľudia, ktorí strácajú zrak pomaly a neprídu oň naraz pri úraze alebo nehode, lepšie zvyknú. Zafixujú si, kde sa čo nachádza. To je prípad aj ďalšej klientky, ktorá sa pohybuje s takou istotou po meste, že ju až niektorí podozrievajú, že si vymýšľa. „Strata zraku ma veľmi zasiahla, predtým som rada lyžovala, bicyklovala, chodievala do kina, divadla. Dnes nemám ani televíziu, mojím spoločníkom je rádio a počúvam nahovorené knihy.“ Aj ona sa stretla s neprajnosťou okolia. „Okradli ma v obchode. Platila som päťstovkou, viem to určite, pretože bola posledná, ktorú som mala a vydali mi z dvesto korún. Vedeli o mne, že horšie vidím, tak to využili.“
Orientujú sa po pamäti
Klientky priznávajú, že sa boja, preto aj v rozhovore s nami tajili svoju identitu. „Niekto by mohol náš zdravotný handicap využiť. Nie je problém nás okradnúť.“ Tvrdia, že nájdu sa aj takí, ktorí im závidia, že nechodia do práce a sú na invalidnom. „Vidia, že ste upravená, navonok usmiata, a to im stačí.“ Zažijú aj humorné situácie: „Keď potrebujem niečo prečítať, tak sa spýtam a dostanem odpoveď: Čo nevidíte, veď si prečítajte?! No veď keby som to mohla, tak sa nepýtam.“ Snažia sa žiť samostatne, robiť všetko ako predtým. „Chodím sa ešte aj bicyklovať. Musím mať však sprievodcu a sledujem iba koniec kolesa.“
Väčšina ľudí je k nim ohľaduplná, hoci nechodia s bielou palicou, aby na seba neupútali pozornosť, snažia sa orientovať s pomocou zbytkov zraku. „Pre ľudí je možno nepríjemné, keď sa im pri rozhovore nedívame priamo do očí. No keď sa mi podarí trošku vidieť práve kútikom oka, tak sa snažím tak natočiť, aby som niečo málo videla.“
Bariéry zostávajú
Spoločnosť vychádza zrakovo postihnutým v ústrety. „Na našu organizáciu sa obrátili z jednej obchodnej firmy a podľa našich pripomienok navrhovali interiér hypermarketu,“ vyzdvihuje Cingálková. Ale je tu ešte veľa maličkostí, ktoré zdraví prehliadajú a pre chorých sú to obrovské bariéry. „Napríklad nie pri všetkých semaforoch funguje zvuková signalizácia, a tak často neviem, či môžem vykročiť, či je zelený panáčik, pretože ho nevidím, ak náhodou som na priechode sama.“
Únia slabozrakých a nevidiacich už niekoľko rokov propaguje 15. október ako Deň bielej palice. Súčasne sa bude konať kampaň bielej pastelky s finančnou zbierkou. „Vlani sme vyzbierali v kraji takmer 112-tisíc korún. Prostriedky slúžia najmä na vzdelávacie aktivity a kurzy,“ objasňuje Cingálková. Aj tento rok oslovili niektoré stredné školy. Študenti v dvoj-trojčlenných hliadkach budú ponúkať originálnu bielu pastelku za symbolický príspevok. Zbierka potrvá do 15. novembra.