Na tejto strane je to jediná vylezená cesta na vrchol a svojím výkonom ašpirujú na nomináciu piatich najlepších svetových lezeckých výkonov roka.
„Ide o jednu z najdlhších skalných ciest v pohorí, išli sme do úplne neznámej cesty,“ rozpráva Gabo Čmárik. Keďže išli alpským štýlom, vychystali sa čo najúspornejšie, naľahko. „Do steny sme nastúpili s minimom materiálu, vzali jedlo na 4 dni a každý po 1,5 litra vody. Nebrali sme ani karimatky či spacáky, iba bivakový vak.“ Nepočítali s tým, že napokon budú v stene raz tak dlho, ako plánovali. Celých osem dní, kým sa im podarí zdolať vrchol a zostúpiť.
Po nástupe do steny, kvôli členeniu terénu i minimu vybavenia, už pre nich nebola cesta späť. „Prvé dni sme zdolávali 500 až 800 výškových metrov, pred vrcholom, na náročnom headwalle, štítovej stene, sme postupovali denne okolo 100 – 150 metrov.“ Na obtiažnosti výstupu sa podpísalo aj počasie, ktoré sa dramaticky zmenilo. Cestu na vrchol sprevádzalo sneženie a víchrice. Noci, keď teploty klesali k mínus 15 stupňom, trávili na malých skalných poličkách alebo v snehových záhraboch, kde sa dalo spať posediačky. Na piaty deň im došli zásoby jedla, iontové nápoje, minerály. „Vedeli sme, že musíme liezť rýchlejšie,“ spomína Gabo. A to k vrcholu chýbalo ešte 150 metrov. Po šiestich dňoch sa im podarilo Greath Trango zdolať. „Na vrchole sme si uvedomili, že cesta ešte nekončí a čaká nás zostup.“ Unavení a vyčerpaní museli vyhodnotiť situáciu a šance na zostup. „Veľa možností nám nezostávalo. Cestou, ktorou sme liezli, sme sa nemohli vrátiť. Pôvodný zámer prejsť cez vrcholový hrebeň a zísť cez ľadovec a veľké snehové polia nebol po štyroch dňoch sneženia možný. Lavíny padali každú chvíľu,“ líči útrapy Gabo. Rozhodli sa zostúpiť zlaňovaním západnou stenou Veľkého Tranga, ktorá je dlhá viac ako 2 km.
Zostup trval 16 hodín. „Museli sme zostupovať rýchlo, tak sme išli aj nenaviazaní.“ Nevyhli sa im ani pády a snehové lavíny. V jednej sa zviezol Dodo takmer 150 metrov. Stratil však jedno z dvoch lán. „To nás pribrzdilo. Pri jednom lane sme mhli zostupovať iba po tridsaťmetrových dĺžkach. Západná stena je strmá, nedalo sa nájsť miesto na oddych, stále sme viseli v sedákoch.“ Boli už unavení, nevyspatí, uzimení. K technických problémom sa pridali i zdravotné. Išli na samej hranici fyzických i psychických síl. „Po toľkých hodinách sme mali absolútne necitlivé nohy, čo bolo dosť nepríjemné.“ K smole sa pridalo ale aj šťastie. Po niekoľkých hodinách stratené lano našli, narazili aj na dve istenia a na fixné laná, ktoré tam nechala ruská výprava.
Ostatní členovia výpravy začali mať po šiestich dňoch o dvojicu, ktorá napriek počasiu ostala jediná v stene v horách, obavu. Kvôli zlému počasiu ich nemohli ani zdola vidieť. Naviac sa nevracali pôvodne dohodnutou cestou. Pri zostupe zachytili svetelné signály z tábora. „Mysleli sme si, že sú to naši kamaráti, potrebovali sme, aby nám ukázali najkratšiu cestu dolu. My sme odpovedali, volali, ale ten človek, ktorý s nami komunikoval, išiel spať. Potom sme zistili, že to bol člen juhoafrickej výpravy.“
Keď zlanili poslednú dĺžku do žľabu, odkiaľ sa dalo ísť po vlastných nohách, vybrali sa smerom k základnému táboru. Prvý dorazil Gabo. „Zvalil som sa unavený do prachu a o pol hodiny prišiel Dodo. Vtedy sme sa na seba pozreli, podali si ruky a vedeli, že je už koniec.“ Vyčerpaných ich našli Poliaci: „Ponúkli nás čajom a obrovským lanšmídom.“
Cesta, ktorú vyšli, má názov Assalam Alaikum, čo znamená Mier s tebou. Obaja už kujú plány na budúci rok. „ S Dodom máme rovnaké predstavy o lezení, rovnaké ciele. Chceme zdolať ešte náročnejšiu cestu. Urobiť tiež prvovýstup alpským štýlom na Gasherbrum 4, horu vysokú 7980 metrov,“ uzatvára napínavé rozprávanie talentovaný trenčiansky lezec Gabo Čmárik.
