Nerobil som to ani v čase keď som bol jeho šéfom. Vždy ma zaujímala organizačná stránka festivalu, jej vnútorná dramaturgia, celkový dojem. Mal som dve zásady o zabezpečovaní hudieb. Domáce sa pozývali všetky, ktoré sú, i keď boli možno medzi nimi výkonnostné rozdiely. V čase, keď oficiálna kultúrna politika likviduje dychové orchestre na Slovensku, som mal predstavu: Vďaka, Bože, za každého muzikanta a orchester. Zahraničné hudby boli vyberané podľa kvality, a práve tie garantovali vysokú úroveň festivalu po hudobnej stránke.
Vyberal som z tohto pohľadu aj povinné skladby (každý súťažný festival ich mať musí), vždy boli z diela Karola Pádivého, ktorý napísal množstvo skladieb rozličnej náročnosti i obsahu. Povinné skladby dostávali hudby aj s propozíciami minimálne začiatkom kalendárneho roka a mali sa čas pripraviť. Keď začnete pripravovať festival tri mesiace pred jeho konaním, je to absurdné a povedal by som, že je to škoda peňazí. To potom skutočne nie je čas na prípravu povinnej skladby. Tuto zásadu potvrdzuje fakt, že v tomto ročníku takmer všetky orchestre hrali skladbu Súčanské čardáše, ktorá ale už bola povinnou skladbou v roku 1998. Hrali ju aj preto, že jednoducho nemali iné noty a organizátori neboli schopní iné zabezpečiť.
Vždy som sa snažil presvedčiť ľudí z mestského úradu, aby sa zriadil festivalový vybor, ktorý by permanentne pripravoval ďalšie ročníky. S predstihom. Tiež, aby tento festival bol garantovaný priamo mestom, veď je tam dosť na to platených pracovníkov. Mesto je držiteľom ochrannej známky festivalu, čo by ho malo k čomusi zaväzovať. Pre tento ročník sa však rozhodlo dať grant organizácii, ktorú riadi VÚC. Práca tejto organizácie mi pripadala, ako keď si brigáda socialistickej práce dala záväzok k 1. máju, a potom ho odfajkla ako splnený. Táto paralela priam vynikala v osobe jej riaditeľa. Na druhej strane tu pracuje veľa odborne zdatných a pracovitých ľudí, ktorí by boli ozdobou každého iného kultúrneho zariadenia.
Karol Pádivý bol významný občan Trenčína, v Trenčíne sa narodilo, či žilo iba zopár ľudí porovnateľného významu. Aj preto bolo istou protokolárnou tradíciou, že pri jeho hrobe mal príhovor primátor mesta. Bývalý primátor Žiška to takto robil. Jeho nasledovníci už asi nemajú čas, a tak vždy niekoho poveria. Ako keby starostlivosť o zachovanie pozitívnych tradícií nebola samozrejmou náplňou ich práce. Tiež tradičnou protokolárnou udalosťou bolo prijatie účastníkov, rodiny Karola Pádivého a hostí na mestskom úrade. Tento rok prijatie asi bolo, ale bez účasti našej rodiny a dokonca aj bez oficiálnej delegácie z rodnej obce Karola Pádivého Dolní Cerekve.
Festival je pre občanov a usporiadatelia by mali zabezpečovať aj také drobnosti, ako sú stánky s občerstvením, k festivalu patrili aj klobásky a burčiak. Katastrofou bola tiež propagácia festivalu, ako by v roku 2005 neexistovali noviny, rozhlas a televízia. Pred pár rokmi (v roku 2000) bol festival spojený s podujatím Pri trenčianskej bráne, a keďže to bolo organizačne a časovo perfektne pripravené, mal tento festival pozitívny ohlas u účastníkov a hostí. Tentoraz sa od spojenia festivalov upustilo.
Účasť hostí na každom festivale je základnou vizitkou jeho spoločenskej úrovne. Pozývajú sa odborníci zo Slovenska a zo zahraničia, ktorí potom majú možnosť o kvalitne pripravenom festivale rozprávať doma. To je sekundárny význam festivalu - zviditeľniť naše krásne mesto. Sú vyspelé štáty v blízkom okolí Slovenska, ktorých hudobníci na dobre zorganizovaný festival radi prídu. A nie sú to len dedkovia a babky. V tomto roku sa nepozval nikto!
Za tri roky uplynie sto rokov od narodenia Karola Pádivého. Takéto výročie si kultúrne mestá pripomínajú prinajmenšom veľkolepo. Dúfam, že taký festival, aký sme mali pred dvoma týždňami možnosť vidieť, sa už opakovať nebude.
Autor: Jaroslav Pádivý
