„Byť nevidiacim je hrozný pocit. Ale psík je veľmi múdry. Vôbec nie je problém sa prispôsobiť mu. Stačí sa k nemu priblížiť a človek ho hneď cíti, vie, že je pri ňom,“ prezradila Alena Debnárová z Ilavy, ktorá sa s vodiacim psom trochu po námestí poprechádzala. A aby sa skutočne dokázala vcítiť do „kože“ nevidiaceho, oči mala zakryté čiernou páskou.
Podujatie v spolupráci s výcvikovou školou pre vodiacich psov pripravilo trenčianske krajské stredisko Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. „Je to v podstate osvetová akcia, pretože veľa ľudí si neuvedomuje, čo musia nevidiaci prekonávať v bežnom živote. Jej cieľom je zároveň oboznámenie širokej verejnosti s tým, aký je vodiaci pes, ako sa majú ľudia správať, keď stretnú človeka s týmto psom, aby vedeli, že nevidiaci má s ním prístup do všetkých štátnych inštitúcií, bánk, nemocníc,“ vysvetľuje Anna Vojtechová z krajského strediska. Ako ďalej dodala, je to veľmi dôležité, pretože nevidiaci musia prekonávať aj psychické bariéry spôsobené ich zdravotným stavom. „Mnohokrát sa sťažujú, že známi o nich hovoria ako o namyslených alebo že si ich nevšímajú. Vôbec to tak nie je. Nevidiaci ich jednoducho nespoznávajú, vidia len obrysy. Známych dokážu identifikovať po hlase. Preto by som občanov chcela požiadať o väčšiu tolerantnosť a citlivosť pri styku s nevidiacimi. Pomôže im to aj pri prekonávaní psychických bariér.“
V Trenčianskom kraji má únia viac ako tisíc členov. Podľa pracovníčok krajského strediska však nevidiacich je oveľa viac, čo potvrdzuje i zoznam klientov strediska.
Autor: vž
