Biela pokožka, biele vlasy a červené oči sú pre albínov charakteristické. Ich koža je veľmi citlivá na slnko, pretože v princípe platí, že čím tmavšia pokožka, tým lepšia ochrana pred slnečným žiarením. „Opaľovanie pre mňa vôbec neprichádza do úvahy,“ tvrdí Stanislav Sokol. „Ak sa dlhšie zdržím na slnku, tak mám kožu červenú, spálenú a podráždenú. Preto aj v lete musím chodiť zahalený.“
Albinizmus je ochorenie, ktoré sa týka nielen kože, ale aj zraku. Pigment je totiž za normálnych okolností prítomný aj v oku, čo sa prejavuje tmavším zafarbením dúhovky. Jeho nedostatok býva často v spojení so znížením centrálneho videnia, bez ochrany je totiž oko presvetlené, čo spôsobuje precitlivenosť na svetlosť – svetloplachosť. „Zrak ma v živote ovplyvňuje najviac. Vidím horšie do diaľky aj do blízka, najmä v škole musím používať rôzne optické pomôcky,“ vysvetľuje Stanislav. „Kvôli svetloplachosti nosím šiltovku, na ktorú som si už tak zvykol, že ju nosím aj vtedy, keď ju nepotrebujem. Chráni ma. Na poludnie ma ostré slnko oslepuje, nevidím dobre. Nosím okuliare s tmavšími, cylindrickými sklami, ktoré mi vyhovujú.“
Zaujímavosťou je, že Stanislav ako malý prvák začal chodiť do zvláštnej školy pre zrakovo postihnutých a teraz študuje fyziku v Bratislave. „Keď som bol menší, tak som si svoju odlišnosť neuvedomoval. Mojich najbližších kamarátov som poznal už od malička, takže ma brali takého, aký som bol. Neskôr som sa stretol aj s takými, ktorí mi dali pocítiť, že som iný. Mal som z toho komplexy, ale časom zo mňa opadli,“ spomína na psychickú stránku, ktorú so sebou albinizmus prináša.
Stanislav Sokol momentálne študuje na fakulte matematiky a fyziky. „Až na vysokej som zistil, že môj postih si vyžaduje svoje. Štúdium mi dáva dosť zabrať. Rád by som sa špecializoval na astronómiu a astrofyziku. Je to trochu paradox, ale nie je vylúčené, že sa v budúcnosti budem venovať práve fyzike slnka, takže sa mi slnko stane osudným.“ Stanislav vedie plnohodnotný život. Vo svojom živote sa riadi tým, že to, ako ho vidia ostatní, závisí od toho, ako vidí sám seba a ako sa prezentuje okoliu. Rád cestuje, fotografuje (v súťaži, ktorú vyhlásila Únia nevidiacich a zrakovo postihnutých Slovenska, získal 3. miesto), organizuje akcie v rámci Združenia nevidiacej a slabozrakej mládeže, dokonca tam zastáva funkciu člena Rady.
Stanislav je zvyknutý na to, že ľudia sa za ním otočia, keď ide po ulici. „Už to ani neregistrujem. Skôr naopak, tým, že horšie vidím a ťažšie rozlišujem ľudí na ulici, a niekto sa na mňa uprene pozerá, rozmýšľam, či to nie je niekto známy, koho by som mal pozdraviť,“ smeje sa Stanislav Sokol.