Celé predstavenie sprevádzal živý orchester Hudobného divadla Trenčín, ktorý dirigoval, bubnami a rímskym gongom dopĺňal Andrej Kalinka, ktorý zložil k celej opere, resp. operete, aj hudbu.
Pódium v kine Metro napriek svojej priestorovej neštedrosti veľmi nápadito vyriešila scénografka Zoja Zupková pohyblivými kulisami, ktoré tvorili dve schodištia. Divadelníci si počas predstavenia pomáhali aj využívaním priestoru pod javiskom a videoprojekciou, ktorá nás mapami a krvavými cestami uviedla na miesto diania. Jedenásť, prevažne mužských hercov, oblečených do kostýmov Larisy Gombárovej, navodilo bez problémov atmosféru doby Rimanov hneď na začiatku.
Veľmi vynachádzavé hudobné motívy, doplnené vtipnými textami, narážali na nejednu notoricky známu melódiu, no kým ste ju stačili identifikovať, dej sa už v inom rytme odvíjal ďalej. Obecenstvu asi chvíľku trvalo, kým si zvyklo na spievané slovo a neuľahčil mu to ani orchester, ktorý miestami prehlušoval spevákov, takže divákom z viacerých príčin unikali texty, a tomu sa dalo predísť.
Herecké výkony spevákov i hercov neboli excelentné, no mnohé sa dalo prepáčiť práve vďaka atmosfére celého predstavenia a častému smiechu publika. Napriek tomu sa dal lepšie skĺbiť spev a orchester, čím by sa napravili niektoré zmätené okamihy, kedy sa herci s hudobníkmi dostávali mimo rytmu. Nejednoliato pôsobila aj kvalita speváckych výkonov. Kým jediná ženská predstaviteľka Juno v podaní Heleny Szábóovej predviedla ako jediná ozajstný operný výkon, v kontexte celej hry, v ktorej prevládali mužské hlasy v nie veľmi profesionálnom prevedení, pôsobila skôr rušivo. A možno to bol želaný kontrast medzi božstvom a človečenstvom, v tom prípade by však mohla trošku šetrnejšie narábať s dynamikou svojho hlasu, najmä na tak malý priestor.
Vydajachtivá žaba, ktorú verne stvárnil Roman Bajzík, bola milou paródiou namyslenosti, a preto práve jej nevydarený spevácky výkon možno považovať za skvelý herecký výkon. Jej doplnkom bola malá žaba, ktorej fyzicky náročnú úlohu stvárnil Ondrej Odokienko. Rímski legáti Daniel Čapkovič, Libor Kasík, Martin Holúbek a Jiří Vinklárek boli sympatickými postavami, v ktorých bolo možné pobadať rôzne narážky na ľudské vlastnosti. Nebola mi jasná postava Cupida - jedného z božských poslov v oblečení mimina (možno alegória nezrelosti). Boh Jupiter (Marián Labuda ml.) bola nemá rola, čo mu ubralo na výpovednej hodnote, lebo napriek svojej božskosti v konečnom dôsledku pôsobil ako bábka v rukách ostatných postáv, najmä temného Merkúra, pod plášťom ktorého sa skrýval Štefan Richtárech.
Trenčianske hudobné divadlo predviedlo aj napriek niektorým nedostatkom veľmi pôsobivé hudobné predstavenie. Ak sa divadelníci rozhodli ísť práve cestou humoru a hudby (opera asi nebolo najvhodnejšie pomenovanie), myslím, že vsadili na správnu kartu. Táto malá javisková forma THD, ponímaním veľmi blízka alternatívnym divadlám, sa čoskoro stane neodmysliteľnou súčasťou trenčianskej kultúrnej scény.