Po materskej dovolenke nastúpila do odevných závodov, najskôr do účtarne, neskôr do závodného klubu. „Práca to bola kľudná, tak som mala čistú hlavu a po večeroch mohla písať,“ prezrádza o svojej záľube. Raz si prečítala oznam o súťaži a poslala krátku poviedku. Vyhrala a hneď sa prihlásili filmári. „Napísala som celkom 15 scenárov, zobrali mi 12 a natočili podľa nich filmy. Námety som hľadala vo svojom okolí, spracovávala bežné problémy, ľudské príbehy,“ hovorí. Filmy, ktoré natočili podľa jej scenárov, sa sem-tam objavia na obrazovke aj dnes. Najčastejšie Senzi mama, známy je Tlmočník, inšpirovaný hluchonemými spolupracovníkmi z Odevy, či Poškoláčik. V niektorých filmoch sa aj objavila v krátkych výstupoch.
„Filmami sa nerada chválim,“ hovorí Erna Suchánová, „nemám jediný plagát alebo výstrižok, nerobila som si žiadnu zbierku, viem len, že scenár k filmu Malá manekýnka bol prvý. Za scenáre som mohla dať študovať svoje deti, mali sme v rodine biskupa, misionára a nebolo to vhodné vo vtedajšom režime. Mne táto práca prišla vhod, robila som ju rada a darilo sa mi. Dnes používam honoráre na lieky,“ uzatvára svoju scenáristickú kapitolu.
„Rada som spolupracovala aj s divadelníkmi zo závodného klubu. Režíroval ich môj manžel, povyhrávali veľa cien. Pre nich som písala scénky, estrády.“ Bohatú činnosť závodného klubu Odevy si ešte aj dnes mnohí Trenčania pamätajú. „Pozvali sme na besedu spisovateľku Zuzku Zgurišku. Mohla som sa tam s ňou stretnúť a zoznámiť sa.“ Erna Suchánová bola totiž aj prvou víťazkou Hviezdoslavovho Kubína v roku 1955. Predniesla vtedy práve Zguriškinu prózu Hostina. „Prednes trval 17 minút, menila som hlas, používala typické myjavské nárečie, vyškolili ma spolupracovníci odtiaľ. Obecenstvo bolo od smiechu pod stoličkami.“ Po vystúpení prišla ponuka z martinského divadla, no takáto zásadná životná zmena bola už s dvoma malými deťmi nezrealizovateľná.
Ostala v Trenčíne, naďalej sa venovala písaniu. Na 11 rokov sa to stalo aj jej povolaním, keď nastúpila do odeváckych podnikových novín. V týždenníku Úspech, ktorý založil pred 60-timi rokmi ešte prvý majiteľ firmy Ján Nehera, bola známa aj ako „mama“ Špulky. Postavička pomenovaná podľa klbka nite, nazývanej špulka, sa vtedy kriticky pozerala na rôzne neduhy. Za sériu takýchto článkov získala aj ocenenia. Špulka zostala na stránkach novín aj po odchode Erny Suchánovej do dôchodku zásluhou dlhoročného šéfredaktora Júliusa Bottku až do roku 2001, kedy noviny po 55 rokoch nepretržitého vychádzania zrušil vtedajší manažment Ozety.
„Náhoda chcela, aby som písala scenáre.“ Náhoda stála aj pri ďalšom životnom stretnutí. „Po vojne, niekedy v 50-tom roku poslali z domova v Kochanovciach žiadosť na trenčianske školy, či by sa nenašli rodičia, ktorí by si na vianočné sviatky zobrali deti. V tom čase tam chceli robiť deratizáciu objektov. Zobrali sme si 11-ročného Jožka.“ Odvtedy sa jeho osud previazal s rodinou Suchanovcov. „Prežíval s nami všetky sviatky, dostával rovnaké darčeky ako naše deti. Zblížila sa s ním najmä naša najmladšia.“ Zdieľali s ním celú jeho životnú cestu, sledovali, ako sa mu darí. Bohužiaľ, boli svedkom aj jeho odchodu do večnosti. „Jožko zomrel pred dvomi rokmi vo veku 64 rokov,“ dodala Erna Suchanová.
Takýto prístup k ľuďom je podľa nej samozrejmý. „Naučila ma to moja mama. Keď sme bývali aj v Moravskom Lieskovom, celú zimu som nosila do starobinca tri litre horúcej hustej polievky. Alebo v ulici zomrel jeden pán, zostala vdova, mala asi 50 rokov a nikoho nemala. Keď bedákala, tak jej naša mama povedala - veď prídete na sviatky k nám. A takto to bolo až do jej 80-ky. Už v detstve som vedela, že sa to takto má robiť, že človek ak môže, má pomáhať.“
Text a foto: Ľuboslava Sedláková
VIZITKA
Ernestína Suchánová
- spisovateľka, scenáristka. Narodila sa v Dolnej Krupej, maturovala na trenčianskom gymnáziu. V Trenčíne žije viac ako 60 rokov. Vydala sa tu, má tri deti. Najmladšia dcéra Zuzana je taktiež scenáristkou. Ernestína Suchánová Pracovala vo vtedajších Odevných závodoch, najskôr ako účtovníčka, neskôr v závodnej knižnici a podnikových novinách.
