S vlakovým dispečerom sa bežný cestujúci osobne nestretne, no bez neho by sa doprava na železnici rozpadla ako domino. Takto svoje povolanie v skratke opísal Martin Kubina, ktorý je dispečerom v Železničnej spoločnosti Slovensko už osem rokov. Za ten čas riešil takmer všetky modelové situácie, ku ktorým na železničných tratiach dochádza. V rozhovore okrem iného prezradil, ako jeho práca vyzerá v praxi, ktorý pracovný deň je pre neho najpamätnejší, ale i to, akú extrémnu situáciu nechce zažiť.
Ako by ste opísali prácu dispečera?
Sme v pozadí a všetky požiadavky smerom k spojom, doprave a prevádzke ako takej k nám chodia prostredníctvom vlakového personálu, osobných pokladníkov, kontaktného centra, dispečerského aparátu manažéra infraštruktúry a iných zamestnancov. Dispečer je človek, ktorý riadi a zabezpečuje plynulosť vlakovej prevádzky.
Laikovi by som túto prácu prirovnal k stavebnici domina. Grafikon je prepracovaný systém, pri ktorom stačí drobný impulz, ktorý to domino rozpohybuje a celé sa to začne rúcať. Dispečer je ten človek, ktorý má tento pád zastaviť a postaviť to celé naspäť ako to bolo.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Pracujeme v nepretržitej prevádzke. Máme denné a nočné zmeny, meníme sa o šiestej hodine ráno. Od kolegu prevezmeme zmenu, povie čo sa udialo, čo nás čaká, na čo si dať pozor, na čo sa zamerať.
Samozrejme, najviac si ceníme situácie, keď preberieme službu v pokojnom stave – bez komplikácií, s čistým pracovným stolom, a môžeme sa v pokoji venovať sledovaniu prevádzky. Každý deň však prináša niečo nové, nikdy nevieme, aké výzvy nám prinesie služba.
Čo všetko sa môže stať?
Medzi najčastejšie rutinné situácie patrí schvaľovanie alebo zamietanie žiadostí vlakového personálu o čakanie prípojov.
Volá nám napríklad vlakvedúci, že kvôli meškaniu vlaku cestujúci prosia o zdržanie nadväzujúceho spoja v uzlovej stanici. Posudzujeme, aký dopad by to malo na ďalšiu prevádzku – či je to možné, alebo musíme žiadosť zamietnuť. Každé rozhodnutie nesie riziko.
Zvažujeme aj ďalší vývoj – napríklad ak vieme, že o polhodinu pôjde vlak cez výlukový úsek s obmedzením, a zdržaním by sme ho posunuli do kolízie s inými vlakmi, musíme konať s rozvahou, aby sme neohrozili plynulosť prevádzky.
Môžeme povedať, že vaša práca je stresujúca?
V rámci prípojov ani nie. To je rutina, ktorú riešime nonstop, celú pracovnú dobu. Počas zmeny sa však stávajú aj iné udalosti, ktoré majú skôr nehodový charakter. Ako príklad spomeniem pád stromu na trolejové vedeniu jednokoľajovej trate, ktoré sa mi stalo pred pár dňami na nočnej.
To je vec, ktorá preruší a ovplyvní dopravu na štyri hodiny úplne. Uviazne tam šesť vlakov a stovky cestujúcich a treba to riešiť doslova v sekundách. V sekunde musíte mať v hlave plán, vedieť koho kam poslať a čo robiť.
Následne to musíme odkomunikovať s dispečerským aparátom Železníc Slovenskej republiky (nemýliť si s ZSSK) a našimi pracoviskami vyššej úrovne riadenia, ktoré majú na starosti rušne, rušňovodičov, vlakový personál, pretože to všetko má svoje obraty. Zabezpečiť samozrejme musíme aj autobusy pre cestujúcich. To koordinujeme my z dispečingu, čiže áno, je to veľmi stresujúca práca v určitých prípadoch.
Akým spôsobom tieto situácie riešite? Máte už pripravené v teoretickej rovine nejaké modelové prípady?
Naša firma má vytvorený takzvaný havarijný plán. Sú tam ukotvené rôzne modelové situácie pre mimoriadne udalosti, ktoré sa vymykajú bežnej prevádzke, spomeniem prírodné pohromy, poruchy trakčného vedenia či koľají.
Vieme koho kontaktovať a čo robiť. Je to však len taký rámec. Každá takáto udalosť je v inom čase na inom úseku a gro vecí si musíme vymyslieť v hlave, zorganizovať od A po Z.
Stalo sa niekedy niečo, čo by sa z týchto rámcov vymykalo?
Nespomínam si na podobnú situáciu. Postup pri riešení najrôznejších mimoriadností máme v teoretickej forme podrobne špecifikovaný a rozpracovaný. Za mojich 8 rokov, ktorých robím dispečera, som zažil asi všetko.
Niekedy zvonia aj štyri telefóny naraz a nestíhame, aj keď sme v regióne na dennej zmene dvaja.
Pre zaujímavosť máme v našich manuáloch aj teoretický postup pri páde lietadla na vlak. To sa našťastie ešte nestalo a dúfam, že ani nikdy nestane.
Aké boli prvé dni v tejto práci?
Prvé mesiace boli veľmi ťažké, pretože som sa musel časom odosobniť od pocitu, že niekde tam stojí 1 500 cestujúcich, ktorí na nás nadávajú a sú v strese. To sa mi už podarilo.. Samozrejme, mojím cieľom zostáva dostať cestujúcich vždy do práce, školy či domov.
No radšej sa zameriavam na čiary, ktoré vidím na monitore počítača a snažím sa vymyslieť plán, ktorý najmenej ovplyvní cestujúcich. Toto mi prvé mesiace nešlo, pretože mi racionálne uvažovanie prekryla emocionálna stránka veci.
Aká bola najpamätnejšia alebo najkurióznejšia situácia, s ktorou ste sa doposiaľ stretli?
Asi pred dvoma rokmi som na Štedrý večer zastupoval dispečing vo zvolenskom regióne a bola veľká snehová kalamita. Na starosti som mal približne osem tratí a šesť z nich nejazdilo. Boli tam pováľané stromy, záveje, vlaky stáli.
Musel som aj v takýto deň zabezpečiť, aby sa ľudia dostali do cieľa. Vtedy zvlášť. V podstate som bol autobusový dispečer, pretože som riešil náhradnú autobusovú dopravu miesto vlakov.
