TRENČÍN. Trenčianska alternatívna legenda Bez ladu a skladu na tohtoročnej Pohode oslávila štyridsať rokov od svojho založenia špeciálnym koncertom s dychovkou Lucerka.
Ústredná postava kapely a šéf festivalu Pohoda Michal Kaščák toto spojenie označil za niečo, čo by bolo v čase ich začiatkov nepredstaviteľné.
„Toto spojenie sa mi veľmi páči, aj festivalu Pohoda ide o takéto spojenia rôznych svetov a takpovediac rôznych rôzností. Spojenie takejto kapely a dychovky bolo v minulosti úplne nepredstaviteľné,“ povedal.
Kapela za štyri desaťročia svojej existencie nahrala tri štúdiové albumy, pre texty kritizujúce režim v socialistickom Československu čelili zákazom hrania.
Jediný muž v DakhaBrakha: Mohol som skončiť na fronte. Na pódiu mám väčší úžitok pre Ukrajinu Čítajte Ich kritické piesne v čase komunizmu neskôr vyzdvihol americký denník New York Times, ktorý ich v roku 2009 zaradil medzi skupiny, ktoré prispeli k pádu železnej opony a jej členov tiež nazval hudobníkmi, ktorí vyčnievali spoza železnej opony.
Nepustili ich na vlastný koncert
Kapelu 25. júna 1985 v Trenčíne založili basgitarista Peter Kaščák, bubeník Richard Rybníček, gitarista Martin Beďatš a saxofonista Rasťo Kubica.
Približne dva týždne po vzniku sa do kapely ako spevák pridal i mladší brat Petra Kaščáka, vtedy iba 13-ročný Michal Kaščák.
„Potrebovali, aby som im niečo zaspieval. Mal to byť iba záskok, chceli aby som im niečo odspieval, aby vedeli, ako to znie. Spätne musím povedať, že chalanov obdivujem, pretože boli vtedy v štádiu ranej puberty, ja som mal ešte stále vysoký hlas,“ spomína na úplne začiatky Michal Kaščák.
V tejto dobe mala kapela na konte len jednu pesničku s názvom Dubáčik, ku ktorej neskôr mladý spevák dopísal druhú polovicu textu. Autorsky sa podpísal už i pod ich historicky druhú pesničku Referát.
Kritické, dvojzmyselné a mnohokrát dadaistické texty kapele počas celej kariéry okrem neho písali i Stano Dajča, Ľubor Benkovič, Renáta Kaščáková, ale i gitarista Martin Beďatš. Medzi prvé pesničky Bez ladu a skladu patrí i kultový Udavač, v ktorej Kaščák ešte chlapčenským hlasom spieva o tom, že udávanie bude jeho chlebíček.
Pesnička sa hrá s očakávaniami poslucháča, ktorý sa na konci dozvedá, že hlavný protagonista piesne celý čas túži byť udavačom rytmu.
Slová s ostrým kritickým podtextom vtedajšej doby paradoxne napísal práve jediný člen skupiny, ktorého hlas vtedy ešte ani nezmutoval.
„Doma sme mali veľmi slobodné prostredie. Mal som o osem rokov staršieho brata, vďaka ktorému som už v desiatich rokoch začal počúvať českú alternatívu ako Abraxas, Dvouletá fáma, Třírychlostní Pepíček, Plyn, ktorý sa neskôr premenoval na Dybbuk, dnes Zuby nehty, Ještě jsme se nedohodli, samozrejme Pražský výběr. Udavačmi, ktorí udávali ľudí štátnej bezpečnosti vtedy všetci pohŕdali,“ povedal spevák.
Averzia voči režimu bola podľa neho celospoločenské verejné tajomstvo, aj ako mladý chlapec to nevnímal ako niečo výnimočné.
„Všetci sme vedeli, že keď si dáme pionierske rovnošaty, že je to trápne a cítili sme sa v tom zle. My sme mali to šťastie, že sme mali kapelu a rozhodli sme sa, že nechceme robiť kompromisy ani v textoch, ani v hudbe a hrali sme slobodne, čo sme chceli. Boli sme pripravení znášať i následky,“ priblížil.
Tými následkami boli v prvom rade zakázané koncerty a pesničky. Medzi najpamätnejšie vystúpenie, ktoré sa pre vtedajšiu cenzúru neuskutočnilo, radí Kaščák najmä bratislavský koncert s ich hrdinami, kapelou Pražský výběr v roku 1988.
Bez ladu a skladu mali v PKO vystúpiť ako predskokan pražskej legende, po príchode ich však čakalo nepríjemné prekvapenie.
„Keď sme prišli do PKO, tak nám organizátori oznámili, že nemôžeme vôbec hrať a nemôžeme dokonca zostať ani v objekte. Kocáb nechcel veriť, že to sa netýka ich, ale nás. Niekoľkokrát mi povedal, Michal, to sa mýliš, to myslia nás. To sme si ešte vykali. Keď mu to povedali, zostal v nemom úžase. Ten koncert odohrali a venovali nám ho. My sme museli skutočne odísť. Nemohli sme zostať ani ako diváci v hľadisku,“ uviedol.
V inom prípade komunistický režim kapelu označil za fašistickú, pretože nosili obleky a úzke čierne kravaty.
„Tieto nálepky fašizmu alebo imperialistického zla sa používali na to, aby sa z ľudí spravil ľahší terč a väčší nepriateľ. Pre nás to bolo úsmevné, pretože nikto z nás ani náznakom neinklinoval k žiadnej takejto ideológii. Takú kravatu nosil aj Robo Grigorov,“ podotkol Kaščák.
Dobová fotografia kapely. (zdroj: FB/Bez ladu a skladu)V článku sa okrem iného dočítate
- Ako im pri tvorbe prvého albumu pomohli Meky Žbirka a Ľubomír Feldek,
- ktorý neuskutočnený koncert Bez ladu a skladu ho najviac mrzí,
- aké okolnosti viedli k rozpadu kapely v roku 1997,
- aké plány má Michal Kaščák s kapelou Neuropa.
Časť videoklipu sa stratila
K pesničke Udavač v dobe jej vzniku kapela natočila i videoklip, ktorý režíroval Stanislav Krčmař, známa postava brnenskej alternatívnej scény.
Točili ho potajomky, na pôde základnej školy v Brne. Ako Kaščák vysvetlil, klip nevznikol so zámerom odvysielať ho v televízii, ale ako produkt čistého nadšenia miestnej alternatívnej komunity.
„Stanislav Krčmař mapoval českú alternatívu, točil klipy pre všetky kapely z tej scény. On to robil ako hobby. S tými klipmi sa nerobilo nič, len sa rozšírili medzi kamošmi cez videokazety. To bolo všetko. Takto si nás brnenská scéna trochu aj ochočila. Neskôr nám natočil aj klip na Netvrďte a na jednu pesničku pri treťom albume, ten sa však napokon nezrealizoval,“ vysvetlil.
Ilegálne natočený klip sa prvýkrát do televízie dostal až po roku 1989. Verejne ho premietli iba na Rockfeste v Prahe, kde boli však nútení niektoré pasáže doslova vyčierniť. Režisér Krčmař cez tieto tmavé momenty klipu dodatočne napísal slovo cenzúra.
„To vyzeralo ešte hrozivejšie a lepšie ako originál. Príslušníci ŠTB mu potom vykradli archív a ten klip sa na nejaký čas stratil. V deväťdesiatych rokoch sa opäť našiel,“ povedal Kaščák.
