MARIÁN ŠICKO z Nového Mesta nad Váhom sa pravidelne vydáva na prechádzky do Považského Inovca, kde sa na fotografiách a videách snaží zachytiť krásu divej prírody a obyvateľov lesa.
Ako vraví, najradšej fotí po daždi, pretože vtedy má svet najlepšie farby. Tejto vášni sa naplno začal venovať počas pandémie, za ten čas sa mu na pôsobivých fotografiách a videách podarilo zachytiť vzácne vtáctvo, jelene, jazvecov, líšky, diviaky, tvárou v tvár stál i oproti vlkovi.
Napriek tomu, že v súčasnosti je jednou z najdiskutovanejších tém na Slovensku zvýšený výskyt medveďov, s jedným z nich sa doposiaľ nestretol a ani ich nevyhľadáva. Prečo, prezradil v rozhovore.
Na brehoch Lavičkového potoka sa hromadí odpad z kanála. Počas dažďov sa z neho šíri zápach Čítajte Je Považský Inovec bohatý na divú zver?
Veľmi bohatý. Človek tu stretne veľa vysokej zvery, muflónov, diviakov. Občas sa ukážu i výnimočné tvory ako medveď, vlk, alebo rys. Medveďov je tu však veľmi málo, tých som nezachytil ešte ani na fotopascu.
Nie je to paradoxné, prihliadnuc na to, aká sú medvede v súčasnosti na Slovensku téma?
Áno, medvede sú momentálne top téma. Všetci fotografi, kameramani, lesníci, ochranári, v podstate všetci, sa nejakým spôsobom venujú medveďom, pretože to ľudí zaujíma a je to aj najväčšie ohrozenie.
Nebudú sa baviť o jeleňoch, ktorý v podstate pre človeka nepredstavuje hrozbu. Mňa osobne medveď vôbec neláka. Mal som aj ponuku od kamarátov, aby som si prišiel nafotiť medveďa inde, ale ja najradšej chodím len po Považskom Inovci. Ak by sem však prišiel medveď, ale mal by som ho pred objektívom, tak ho odfotím.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- akým spôsobom hľadá zvieratá v lese,
- ako sa zachoval pri stretnutí s vlkom,
- kedy cítil v lese nebezpečie,
- čo ho k tejto záľube priviedlo.
Akým spôsobom hľadáte v lesoch divú zver?
Bežný človek, keď sa vyberie na Považský Inovec, tak by ho mohol prejsť až po Piešťany a nestretol by žiadnu zver, pretože napríklad teraz cez leto je zalezená mimo turistické chodníčky.
Oni vedia, že tam je turistický chodníček, vďaka pachom, tak tam nechodia. Ja chodím mimo týchto chodníčkov, v niektorých poľovníckych revíroch mám aj povolenky.
Hľadám takzvané zvieracie chodníky a podľa stôp viem, aké zvieratá po nich chodia. Tam si treba niekoľko dní počkať a niečo sa už ukáže. Z toho viem, kadiaľ to zviera ďalej chodí.
Veľmi rád fotím i vtáctvo. Tam je to však trochu náročnejšie, pretože hľadám najmä vzácnejšie druhy. Tým je napríklad dudok chocholatý, ktorých je tu veľmi málo. Na celom Považskom Inovci sú dajme tomu štyri hniezdiace páry a tie sa snažím nájsť. To je veľmi ťažké.
Keď si však o ňom niečo naštudujem, vidím ho častejšie a viem, kde sa približne nachádza, tak mi trvá tak jeden až dva dni nájsť, kde hniezdia, kde majú dutinu. Často lovia potravu doobeda, tak chodím ho hľadať napríklad ráno medzi deviatou až jedenástou. Ak ho neuvidím, tak viem, že tam nie je.
Spomínali ste aj stretnutie s vlkom. Ako k nemu došlo?
Ja tieto šelmy príliš nevyhľadávam, preto to bolo nečakané stretnutie. Bol som fotiť sovu na hrebeni Považského Inovca. Balil som si veci, všetko som mal v ruksaku, zrazu sa pozriem a asi desať metrov predo mnou stojí vlk.
Chvíľu sme sa na seba pozerali, úplne som zostal zamrazený, nič som nerobil. Vlk napokon odišiel, tak sa mi ho nepodarilo ani zachytiť na fotoaparát. Mám ho iba na fotopasci.
Čo je na fotení divej zvery pre vás najsilnejšie?
Keď dlho sedím a natrafím na nejakú partiu jeleňov, ktoré o mne nevedia, tak čakám na moment, kedy sa mi dostanú pred objektív. Niekedy sa to nestane, ale keď sa to podarí, tak to je silný moment. Je jedno, či to je jazvec, líška, jeleň. Jazvec je moje najobľúbenejšie zviera, pretože pri ňom je to veľmi ťažké.
