JÁN ÁBEL z Brezovej pod Bradlom vlani po prvýkrát vycestoval do ukrajinského Sloviansku v Doneckej oblasti. Neviezol len humanitárnu pomoc, ale šiel pomôcť aj so stavbou prístrešku pri tamojšej fare.
Odvtedy do krajiny, v ktorej zúri vojna, vycestoval už päťkrát. Chodí tam pomáhať vojakom a s fungovaním humanitárneho centra.
Prostredníctvom zbierok, ktoré pravidelne organizuje, vyzbieral pre ukrajinských vojakov už tisíce eur, ktoré im pomohli napríklad pri údržbe a oprave zničených vozidiel.
Okrem toho je i priaznivec paleontológie. Tejto vášni sa venuje i u nášho ťažko skúšaného suseda. Toto leto plánuje exponáty, ktoré na Ukrajine našiel, priviezť do svojho rodného mesta.
V rozhovore okrem iného priblížil, ako vyzerá život neďaleko vojnového frontu, ako sa Ukrajinci zmierili s neustálym bombardovaním, ako prebieha paleontologická práca vo vojnovej krajine, ale i to, prečo si myslí, že Rusko z konfliktu napokon nevyjde ako víťaz.
Aká je momentálne na Donbase situácia?
Sloviansk je súmestie, ktoré vedie k Časiv Jaru, v ktorom už viac ako rok prebiehajú najťažšie boje.
Srdcom Donbasu je aktuálne spomínaný Sloviansk – Kramatorsk. V Sloviansku žilo približne 105-tisíc ľudí, podľa oficiálnych údajov je ich tam teraz 20-tisíc. Ostatní ušli, alebo padli. Je tu veľa vojakov, medikov, dobrovoľníkov a podobne.
V tomto bode Ján Ábel na chvíľu prerušil videohovor pre obavy z raketového útoku.
Myslel som si že letí raketa. Som citlivý na niektoré zvuky. Kramatorsk je trochu väčší. Tam bolo približne 120-tisíc ľudí. Tým, že je bližšie k frontu, tak z neho odišlo i viacej ľudí.
Od frontu je to vzdušnou čiarou 25 kilometrov. Ruská artiléria má dostrel 30 kilometrov. Na dennej báze nám sem dopadajú rakety Šáhidy a nejaké drony.
Som trochu paranoidný, pretože mesto dosť bombardovali. Dopady tu máme relatívne pravidelne. Sme tu ako na strelnici.
Napriek všetkému tu služby fungujú, je tu akoby bežný život, chodíme do obchodu, nemáme tu žiadnu núdzu, ako napríklad keď u nás začala pandémia a mali sme prázdne regály.
Sú tu veľmi dobre zásobované obchody. Ukrajinskí vojaci i legionári majú veľmi dobré platy a vedia ich tu minúť, takže biznis funguje dobre. Akurát tu každú chvíľu hrozí nebezpečie. Pred týždňom nám padol kamarát, vojak, dôstojník. V noci Šáhid dopadol na jeho byt. Podobné udalosti sa tu dejú relatívne často.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- Ako vyzerá bežný život uprostred neustáleho bombardovania,
- do akého stretu s domobranou sa dostali pri paleontologickom výskume,
- k čomu by prirovnal zvuk prilietajúcich rakiet,
- prečo je presvedčený o tom, že Rusi vojnu nevyhrajú.
Mnohí Ukrajinci, ale i Slováci, ktorí boli v ostatnom období na Ukrajine vravia, že sa už pri sirénach ani nebežia ukryť a bombardovanie častokrát vnímajú ako niečo podobné situácii „vždy je riziko, že vyjdem na ulicu a zrazí ma auto.“ Je to pravda?
Nie že mnohí, alebo niektorí, ale všetci. Ja som zažil kultúrny šok minulý júl, kedy som sem prišiel prvýkrát a nad nami niečo protivzdušná ochrana zostrelila. Sú to vždy hlasné rany. Decká pri tom vonku hrali futbal, zdvihli na chvíľu zrak a potom pokračovali v hre.
Druhú noc čo sme tu boli, ako sme kolaudovali humanitné centrum, tak krížom cez ulicu dopadlo šesť Šáhidov. Stalo sa to približne večer o desiatej. Naša partia, ktorá kolaudovala, mala trochu vypité a panikárila, ale Ukrajincom to bolo úplne jedno.
Vybilo všetky okná, z cesty odtrhlo asfalt a na druhé ráno technické služby mesta zametali sklo, odnášali odpad v duchu „no čo, zas“. Keby v mojej rodnej Brezovej pod Bradlom dopadol Šáhid na niekoho dom, tak sa to rieši polroka.
V Konstatnivke, poslednom meste smerom na Časiv Jar, čakal taxikár na kraji ulice na klienta a zasiahol ho samovražedný dron. Šofér v aute zhorel zaživa, stehná sa mu doslova premenili na slaninu, auto zhorelo na plechy. Okolo išiel v pokoji dedko a telefonoval. Pre neho to bola snáď päťdesiata mŕtvola čo už videl, nič nové.
Máte aj vy takéto nastavenie?
Kúsok od fary, na ktorej pôsobím je trhovisko, kam chodíme takmer každý deň niečo nakúpiť. Raz, okolo desiatej doobeda, leteli dva Šáhidy za sebou. Oni znejú ako motorka. Mysleli sme si že letia na to trhovisko, tak sme vybehli.
Našťastie bola cieľom priemyselná oblasť za trhoviskom. Vyzeralo to, ako keď horeli ropné polia v Perzskom zálive.
V tejto chvíli opäť respondent kontroloval, či sa neblíži útok.
Buď mám paranoju, alebo sa skutočne chystá nejaký útok. Zdalo sa mi, že počujem guľomety. Pointa je ale tá, že to extrémne neprežívame. Kráčali sme z trhoviska preč a počuli sme, ako ďalšie rakety dopadli do sídliska. Na to si zvykneš.
Vy ste na Ukrajinu prišli vykonávať dobrovoľnícku činnosť. Akú?
