„Nie, nie je tu mier. Ukrajinci sa len naučili žiť uprostred vojny. Neznamená to, že si zvykli na smrť. Znamená to, že si nenechali vziať každý deň, ktorý im ešte zostáva. Že sa nevzdali.“ Aj týmito slovami reagoval primátor Trenčína RICHARD RYBNÍČEK statusom na sociálnej sieti na súčasnú politickú a spoločenskú situáciu na Slovensku. V príspevku, ktorý písal v čase osláv Dňa Európy, porážky fašizmu, ale aj návštevy Roberta Fica v Moskve, upozorňuje, že aj keď nemá potrebu kričať, nemôže byť ani ticho.
„Aj ako politik, ale hlavne ako človek hovorím, že je rozdiel medzi agresorom a obeťou. A ak to nevidíme, stratili sme niečo podstatné - svedomie a ľudskosť,“ napísal Rybníček, ktorý sa v nedeľu večer vrátil s kapelou Bez ladu a skladu, kapelou Karpatské chrbáty a Michaelom Kocábom z koncertov z ukrajinského Ľvova, Ternopiľa, Kyjeva a Boroďanky.
Koncertami si tam okrem iného pripomenuli oslobodenie, ktoré má podľa neho hodnotu len vtedy, ak prinesie skutočnú slobodu. V rozhovore porozprával o zmenách, ktoré sa udiali na Ukrajine za posledné dva roky, o pocitoch, s ktorými sa od nášho východného suseda vrátil, ale aj o stretnutí Fica s Putinom a hľadaní a nájdení nepriateľa najsilnejšou koaličnou stranou Smer.
S akými pocitmi ste sa vrátili domov z Ukrajiny?
Bolo to náročné, no nezabudnuteľné. S chalanmi sme išli súkromne dodávkami a po Ukrajine sme prešli 2 905 kilometrov. Veľa sme aj nachodili, a okrem miest, kde sme odohrali koncerty, sme navštívili aj Buču a Irpiň. Rovnako ako pred dvomi rokmi to celé organizoval šéf Pohody Mišo Kaščák. Vtedy sme boli v Kyjeve, kde sme zažili aj bombardovanie mesta.
Mali tamojšie koncerty dobročinný účel?
Tak ako pred dvoma rokmi, aj teraz sme chceli prostredníctvom hudby a kultúry ukázať Ukrajincom, že Slovensko nemá len jednu tvár, ale že je pestré a rôznorodé. Že sú tu ľudia, ktorí stoja za ukrajinským národom. Jeden z najsilnejších momentov som zažil v Boroďanke. V tomto meste sme sa stretli s deťmi, ktoré mali ešte vlani vystúpiť na Pohode, no prekazila to silná búrka. Neskôr však predsa len vystúpili na Mierovom námestí. Bolo neuveriteľné opäť sa stretnúť ako s týmito deťmi, tak aj s ich mamami, učiteľkou a starostkou. Tá nás previedla mestom, ktoré sa po zničení ruskými silami pomaly stavia na nohy. Ukázali nám malú izbu tradícií, ktorú zriadili, aj zakázané fosforové bomby, ktoré Rusi v Boroďanke použili. Videli sme aj film, ktorý miestni nakrútili počas vstupu ruských vojsk – zábery zachytávali ničenie a hrôzy vojny. Bolo to nesmierne silné. A pritom je toto mesto vzdialené len 30 kilometrov od Kyjeva.
Mesto dobyli okupanti hneď na začiatku vojny. Je to evidentné dodnes?
Bolo úplne zničené. Keď ruských vojakov vyložili blízko Kyjeva, postupovali práve cez Boroďanku a Irpiň na Kyjev. Zlikvidovali všetko, čo im stálo v ceste. V Boroďanke už niekoľko objektov zrekonštruovali, budujú nanovo aj detské ihriská. Sú odhodlaní nevzdávať sa.
V článku sa dočítate aj:
- v čom sa podľa Richarda Rybníčka zmenila za posledné roky Ukrajina,
- prečo na trenčianskom mestskom úrade visí ukrajinská vlajka,
- ako vnímal vycestovanie Roberta Fica do Moskvy a nosenie georgijevskej stuhy podpredsedom Trenčianskeho samosprávneho kraja Michala Barteka,
- čo mu cesta na Ukrajinu dala a čo spolu s Pražským výběrom chystajú v tomto roku,
- o budúcnosti Pohody v Trenčíne.
Mali ste pocit, že Ukrajina sa za posledné dva roky zmenila?
Počas prvej návštevy som cítil väčšiu beznádej. Ľudia chcú žiť. Nečakajú na smrť, nemyslia sa na to, čo s nimi bude. Cez deň pracujú ako my, chodia po meste, snažia sa čo možno najviac fungovať. Samozrejme, v každom meste, ktoré sme navštívili, boli na námestiach fotky mužov a žien, ktorí prišli o život vo vojne. Je to pripomienka, že vojna je všadeprítomná. Treba si uvedomiť, že v každom meste platí v noci zákaz vychádzania. Ukrajinci predpokladajú každú noc útoky od zhruba druhej hodiny. Cez deň fungujú s vedomím, že v noci môže prísť útok. Je to strašné.
Ďalším silným momentom, ktorý si nepamätám z minula, je, že každý deň o deviatej ráno sa takpovediac zastaví na dve minúty život. Či ste na ulici, v aute, práci, ľudia sa zastavia a sklonia hlavu, niektorí sa držia za srdce. Uctievajú si pamiatku zabitých, ale aj tých, ktorí sú ešte na fronte.
Zľava Richard Rybníček, Martin Beďatš a Peter Kaščák. (zdroj: Facebook.com/ Richard Rybníček)V statuse na sociálnej sieti reagujete aj na ľudí, ktorí tvrdia, že na Ukrajine vojna nie je. Opisujete to slovami, že miestni sa naučili žiť uprostred nej. O čom to svedčí?
Skvelým príkladom je samotná Boroďanka. Putin chcel obsadiť celú Ukrajinu, a to cez hlavné mesto. Keby ho Ukrajinci nevyhnali, už by boli okupovaní. Znamená to, že ak je dnes front na východe krajiny a nie na západe, je to vďaka boju Ukrajincov a podpore civilizovanej Európy. Keď sme boli z piatka na sobotu v Kyjeve, bol tam pokoj. Miestni povedali, že po dlhom čase sa normálne vyspali. Bolo to preto, lebo Putin vyhlásil, že na výročie nebudú útočiť. Bežný človek v Kyjeve sa počas útokov skrýva v kryte či v kúpeľni. Predstavte si, že žijete na Slovensku a vždy v noci musíte byť pripravený utekať do kúpeľne či bunkra. Ak niekto tvrdí, že tam nie je vojna, hovorí scestne.
Spomínali ste deti, ktoré mali vlani vystúpiť na trenčianskej Pohode a vystúpili nakoniec v centre mesta. Pamätali si vás?
Keď sme vošli do sály kultúrneho domu, kde sme mali odohrať koncert, tieto deti tam sedeli a držali slovenskú vlajku. Keď ma videli, kývali mi a kričali, potom sme sa objímali. Nedá sa to opísať, bolo to veľmi emotívne. Po tom, ako sme dohrali, jedno dievčatko mi prinieslo žlté kvety a objavili sa aj ďalšie deti, ktoré ma poprosili, či by si mohli zabubnovať, tak si zabubnovali. Venoval som im aj paličky, boli šťastné.
Nadviažete nejakú spoluprácu so zmieneným mestom?
Uvažujem o tom, že Trenčín by sa stal partnerským mestom Boroďanky. Starostka bola tomu veľmi naklonená. Povedala, že to, čo oni veľmi potrebujú, je medzinárodná spolupráca. Potrebujú, aby sme my alebo svet vedeli, že sú rovnakí ako my. Že majú svoje deti, rodiny. A nie sú to fašisti, ako ich niektorí označujú.
(zdroj: Facebook.com/ Richard Rybníček)Trenčín sa hneď po napadnutí Ruska Ukrajinou postavil čelom k utečencom a poskytoval im podporu. Koľko ich dnes v meste žije a aký prínos podľa vás prinášajú?
Máme ich tu viac ako tisíc. Poväčšine ide o mamy s deťmi, tie sú umiestnené v materských alebo základných školách a postupne sa etablujú. Starajú sa o ne skvelé mimovládne organizácie, ktoré tu máme. Rozsah profesií je široký, máme napríklad aj ukrajinských lekárov. Sú pre nás veľkým prínosom a sme radi, že ich tu máme.
Na mestskom úrade je od začiatku vojny vyvesená vlajka Ukrajiny. Mesto preto neraz čelilo kritike, ako na to reagujete?
Ide o moje osobné primátorské rozhodnutie, nikoho iného. Požiadal som o to, že pokiaľ budem v Trenčíne ako primátor, dovtedy ju chcem mať na mestskom úrade. Chcem dať tým najavo, že hodnoty tohto mesta sú hodnotami ľudskosti, svedomia, tolerancie a normálneho spolunažívania. Ide o znak, že stojím za ľuďmi, ktorí sú agresorom napadnutí a majú pre to nesmierne zložitý život. Myslím, že v takýchto ťažkých časoch sa človek nesmie báť ukázať, na ktorej strane stojí a aké hodnoty zastáva.
Váš posledný status, ktorý ste písali z Ukrajiny, obsahuje aj slová vďaky tým Slovákom, ktorí poznajú rozdiel medzi agresorom a obeťou. Písali ste ich v dňoch, keď sa oslavoval pád fašizmu v Európe, no premiér vycestoval do Moskvy. Ako to vnímate?
Pre mňa to bolo, od štvornásobného premiéra, veľké sklamanie. Napriek tomu, že aj on sám prešiel týmto demokratizačným procesom a dlhé roky vládol, vo svojej podstate zostal presvedčeným komunistom a nedozrel k skutočnej podstate sociálnej demokracie.
Po napadnutí Ukrajiny Ruskom sa ukázalo, že Smer je strana plná presvedčených komunistov, a to až radikálnych, ako je pán Blaha. Ten je však čitateľný hneď od začiatku. Ide o komunistu telom aj dušou, čím sa nikdy netajil. No u Fica to až tak viditeľné nebolo.
Súčasný premiér ukázal, že jeho politické nastavenie nemá so sociálnou demokraciou nič spoločné. My tento fakt musíme prijať a povedať jasne, že komunizmus odmietame. Že ako sme bojovali proti nemu v minulosti, budeme aj dnes. A že nechceme diktatúru a autoritársky politický režim. Musíme jasne povedať Robertovi Ficovi, že toto je jeho svet, nie náš.
Nezdvíha vás súčasná situácia niekedy zo stoličky natoľko, že premýšľate nad vstupom do vysokej politiky?
