Slovenský konzulát v New Yorku hostil výstavu fotografii ocenených v súťaži Slovak Press Photo. Hneď dva zábery zhotovené v Trenčianskom kraji vystavoval renomovaný fotograf Radovan Stoklasa. Tomu porota udelila Grand Prix, teda hlavnú cenu za záber zachytávajúci moment po atentáte na Roberta Fica v Handlovej.
V kategórii Aktualita získal ocenenie za sériu fotografií atentátu na premiéra, ocenenie dostal aj v kategórii Každodenný život. Tu porota ocenila fotografiu z Trenčianskych Stankoviec s názvom Hučák. Možnosť vystavovať v New Yorku po víťazstve v súťaži vníma ako vrchol svojej doterajšej 25-ročnej kariéry.

Počas rozhovoru s RADOVANOM STOKLASOM sme hovorili o jeho trenčianskych začiatkoch až po uznanie na medzinárodnej úrovni.
Fotograf v ňom ponúka pohľad do zákulisia tvorby a života aktívneho človeka, ktorý neustále hľadá nové spôsoby, ako vnímať a zaznamenávať svet okolo seba. Prezradil, že o fotke sa mu dokonca aj sníva.
Pred pár dňami ste sa vrátili z New Yorku. S akými pocitmi?
Úžasnými. Minulý ročník Slovak Press Photo dostal príležitosť vystavovať na slovenskom konzuláte v New Yorku. Na miesto vycestovali zástupkyne Slovak Press Photo a ja. Nainštalovali sme obrázky a slávnostne otvorili výstavu, ktorá bola počas troch týždňov sprístupnená verejnosti. Vystavené boli fotografie od ocenených fotografov v tejto súťaži, pri fotografiách boli QR kódy, cez ktoré si záujemcovia môžu pozrieť ďalšie fotografie od autorov, keďže v mnohých prípadoch išlo o víťazné snímky v kategórii séria, teda nebolo to len o jednej fotografii. Na výstave som mal dve fotografie, atentát na premiéra a fotografiu z trenčiansko-stankovského hučáku.

Považujete to za vrchol vašej kariéry?
Určite, rovnako aj víťazstvo v Slovak Press Photo. Tieto ocenenia a možnosť vystavovať v New Yorku považujem za určitú satisfakciu za tie dlhé roky, čo sa venujem spravodajskej fotografii. Pritom nie som osoba, ktorá sa do súťaží pravidelne zapája, keďže ako každý iný o svojich fotkách tak trochu pochybujem. Keď som sa pred 25 rokmi začal živiť fotografiou, nemyslel som si, že prekročím brány Trenčína, že moje zábery vôbec niekto uvidí.
Veci sa dosť zmenili vďaka agentúre Reuters, s ktorou spolupracujem od roku 2008, odkedy sa moje zábery dostávajú pravidelne do sveta. Mal som titulnú stranu v New York Times, The Washington Post, Financial Times, China Daily a mnohých iných plátkoch, a to hovorím iba o titulných stranách. Množstvo obrázkov bolo vnútri novín, v časopisoch a, samozrejme, na weboch. Je fajn, keď fotka putuje v tlačenej alebo webovej forme, no je úplne iný zážitok stretnúť sa za oceánom s rodákmi aj miestnymi vrátane odborníkov.
Na vernisáži sa zúčastnila aj porotkyňa z World Press Photo, ako aj aj šéf Asociácie newyorských novinárskych fotografov (New York Press Photographers Association). Dostal som aj pozvánku pripraviť vlastnú individuálnu výstavu v New Yorku v budúcom roku, čo možno využijem.
V New Yorku sa tak vedľa seba dostal záber letnej pohody z obce pri Trenčíne aj atentát na premiéra. O čom svedčí tento kontrast?
Asi o rozsahu mojej práce. Som veľmi rád, že sú tam oba zábery. Počas vernisáže som v príhovore spomenul skutočnosť, že spravodajská fotografia má množstvo svojich výhod. Je veľmi rýchla, okamžite vie zasiahnuť cielené publikum a informovať o udalosti. Jej obrovská nevýhoda je na druhej strane to, že sa na ňu rýchlo zabúda. Vždy ju prebije niečo aktuálnejšie. Príde niečo nové, silnejšie a spravodajská fotografia ide do úzadia.

Záber z Handlovej ale prežil viac ako 24 hodín...
To určite áno. Keď vyšla informácia, že útočník zostáva vo väzbe, tak ju zrejme znova niektoré média použili. Za život som spravil obrovské množstvo obrázkov, pričom na väčšinu z nich som už aj zabudol. Ale je zopár fotiek, ktoré sa stávajú ikonickými.
Myslím, že táto, ‘premiérska‘, bude taká šlabikárová, ktorá sa bude ešte veľakrát používať. Aj keď zabudneme, kto bol premiérom v roku 2024, tak tá fotografia to pripomenie. Pokiaľ viem, za posledných 20 rokov nebol na území strednej Európy spáchaný žiaden atentát na politika. Preto je ten záber tak cenený, hoci nie je ideálny, pretože som premárnil čas.
Koľko sekúnd chýbalo na dokonalý záber?
Asi dve-tri. Výjazdové rokovanie som bol fotiť pre Trenčiansky samosprávny kraj. Po jeho skončení som bol v zákulisí a na mieste som zostal dlhšie, 90 percent novinárov medzitým odišlo. V press centre boli už iba píšuci redaktori. Po dofotení som si šiel stiahnuť súbory z pamäťovej karty do počítača. To robím vždy, aby sa fotkám niečo nestalo. V tom sme počuli zvonku potlesk, na čo sme si medzi sebou povedali, že určite vyšiel na ulicu premiér. Mal som nutkanie ísť k oknu a ešte ho odfotiť, no nahlas som povedal, že som ho fotil ráno, keď sa vítal s ľuďmi, a to mi bolo osudové. Vzápätí som počuli zvuk podobný petardám a kolega hovorí – čo mu prichystali ohňostroj? Ja vravím nie, to boli výstrely.
Rozbehol som sa k oknu, zastavil sa na polceste a schytil prvý foťák s dlhým objektívom, pričom som nevedel, či sú v ňom pamäťové karty, a bežal som k oknu. Bohužiaľ, bolo otvorené len na ‘ventilačku‘, bol teda problém zaostriť cez ten priestor. Navyše som mal zrkadlovku prepnutú na natáčanie videa a nie na fotografovanie. Zistil som to až v momente, keď som začal robiť zábery. Stratil som tak prvú sekundu prepnutím režimov. Vtom som zistil, že expozíciu som mal nastavenú na interiér, začal som preto točiť voličom expozície a upravovať ju. Cez hľadáčik som videl, ako ho nesú, no prvá použiteľná fotka bola až tá, ako premiérovi trčia nohy z auta. Tá skončila na titulnej strane Financial Times. Ďalší záber bol ten ocenený, kde bol premiér vnútri auta, no všade naokolo je chaos. Porota sa vyjadrila, že fotografiu ocenili aj pre to, aby zostala mementom do budúcnosti. Išlo o najväčšiu udalosť roka na Slovensku.

Čo nasledovalo?
Schytil som druhý foťák, o ktorom som nemal tušenie, či v ňom je karta. Bežal som po schodoch a volal do Reuters, že bol atentát na premiéra, tí čakali na potvrdenie správy. Ako som bežal na ulicu, zastavil ma ochrankár, že budova je zatvorená a ak pôjdem von, dnu ma nepustí. Pritom v nej zostal môj laptop, náhradné batérie a telefón som mal takmer vybitý. Fotky z miesta som však nemal ako poslať do TASR, do agentúry, pre ktorú som dlhé roky fotil. Tá totiž nevyužíva mimo napríklad olympiády možnosť zasielania fotiek z fotoaparátu rovno do redakcie.V Reuters takto pracujeme už roky, čo som využil. Zábery som im preto bol schopný poslať prakticky okamžite priamo z fotoaparátu.
Druhým oceneným záberom je zachytený moment muža skákajúceho do potoka. Sledujú ho pritom jeho kamaráti sediaci s pivom v ruke. Ako vznikol?
Veľmi rád fotím zvyky a tradície. Aj pre to som chcel pôvodne bývať v Selci, no bývame jednu obec pod ním, v Trenčianskych Stankovciach. Cez našu dedinu tečie Selecký potok. Fotka vznikla tak, že sused telefonoval manželke, aby mi odkázala, že chalani sú na hučáku a aby som sa za nimi zastavil a odfotil ich. Ja som práve išiel po celom dni z reportáže, ale keď som zbadal, ako tam sedia v kresielkach a čapujú pivo, veľmi ma to pozitívne naladilo. Pristavil som sa, spravil zopár obrázkov a vytvoril z nich sériu. Nebolo to nijako aranžované, len zachytená letná pohoda v obci.

Je to obraz tradičného života, ktorý si myslím, že fotíme veľmi málo, napriek tomu, že každý má vo vrecku telefón s tisíckami fotiek. Veľa ľudí si fotí abstrakciu, detaily, západy či východy slnka a tradičné udalosti, ako sú narodeniny či Vianoce. Zabúdame ale na bežné chvíle nášho života, ktoré sa nám zdajú byť v tom momente bežné, čo je škoda. Napríklad, odfotíme dieťa, ktoré dostane nový bicykel. No zachytiť moment, ako sa po rokoch vozí s kamarátmi po dedine či ako sedia niekde na lavičke so zmrzlinou v ruke, tak to nám nejako uniká.
Keby som vedel, že to skončí v New Yorku, dal by som si plavky, hovorí skokan z ocenenej fotografie
Hlavnou postavou oceneného záberu z Trenčianskych Stankoviec je Juraj Surovský. Fotografia zachytáva jeho skok do potoka, čo môže na prvý pohľad pri klesajúcom prietoku slovenských riek a potokov vyznievať nebezpečne. Bezpečnosť však bola prvoradá. „Stretne sa asi 15 chlapcov, ktorí sa podieľajú na aktivite pre svoju radosť aj radosť iných, veď okúpať sa môže každý. Chalani preto vezmú z domu náradie, vyčistia potok a postavením hrádze zastavia vodu, kde je vo finále asi 190 centimetrov vody,“ opísal Surovský.
O tom, že sa fotky zo stankovského hučáku dostanú za oceán ,ani len nesníval.
„Kolektívu, ktorý sa podieľal na stavbe, som dokonca hovoril, aby sa fotky nikde nezverejňovali. Nakoniec sme, takpovediac, boli v New Yorku. Keby som to vedel, dal by som si na seba naozajstné plavky a nie len slipy. A aj tú šípku by som skočil krajšie,“ zasmial sa Juraj Surovský. Ich aktivita zaujala viacerých ľudí, niektorí prosili Stankovčanov, aby zostal potok prehradený v jednom úseku celý rok, otužilci chceli umelo vytvorený bazén v rámci Seleckého potoka využívať aj počas zimy, čo odmietli.
„My po kúpaní dávame potok do pôvodného stavu,“ upozornil s tým, že tunajšia sezóna v závislosti od počasia sa začína už v júni. Teplota vody sa vtedy pohybuje okolo 15 stupňov Celzia. „Niektorí sa pýtajú aj na čistotu vody. Tá je oveľa lepšia ako napríklad pred desiatimi rokmi, keďže aj naša obec aj obec nad nami odvádza splašky do čističky odpadových vôd. Znakom čistej vody sú raky, a v tomto potoku žijú,“ dodal.
Ako vnímali vystavovanie fotografie z Trenčianskych Stankoviec muži, ktorých ste na zábere zachytili?
Pre chalanov z dediny je to veľká česť. Záber som si zobral so sebou na Times Square a posielal som im odtiaľ fotku. Dokonca jeden z chalanov po tom, ako sa dozvedel, že idem vystavovať do USA, uvažoval, že tam pôjde so mnou. Tešia sa a asi nečakali, kam by sa záber od potoka mohol dostať.

Koľko času denne venujete fotografii?
Celý deň, celý môj život. Ako fotograf som začínal v čase, keď som vo štvrtom ročníku nechal štúdium pedagogiky. Pôvodne som mal byť učiteľom biológie a environmentalistiky. Fotke som obetoval odvtedy všetko, aj keď boli obdobia, keď som sa popri práci dokázal venovať rodine a iným veciam vrátane koníčkov. Musím povedať, že mne sa dokonca o fotke aj sníva. Ja tým celým žijem. Preto som veľmi rád, že mám teraz obdobie, keď fotím, chodím ako porotca do fotografických súťaží, robím kurátora výstav, inštalujem ich, pripravujem fotoknihu, vediem ateliér a robím workshopy.
Mali ste za uplynulých 25 rokov pri takom tempe práce pocit vyhorenia?
Tým, že som nerobil len spravodajstvo, ale aj komerčné projekty, tak nie. Od roku 2008 som na voľnej nohe. Každé ráno si hovorím, že som nezamestnaný a hľadám si nový job. Preto mám dni pomerne pestré a ako fotografa ma to udržuje takpovediac pri živote a v pozore, čo je super.