Znamenitá a obľúbená slovenská divadelná, filmová, televízna, dabingová i rozhlasová herečka Oľga Zöllnerová (89), neodmysliteľne navždy spätá s hlavnou postavou vo filme Posledná bosorka už z roku 1957, je ikonickou legendou československého filmu.
Symbióza ženskej krásy v duševnom i fyzickom ponímaní a zároveň dáma, ktorú symbolizuje veľká skromnosť, srdečnosť, dobro, láskavosť, úcta a pokora k svojej práci.
10. apríla 2025 získala Oľga Zöllnerová počas divadelného Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom prestížnu cenu Kvet Tálie, ktorý sa udeľuje počas festivalových dní výhradne ženám – herečkám za ich výrazný prínos pre slovenské divadelníctvo. A my sme sa po oficiálnom odhalení tabuľky s vygravírovaným menom a podpisom Oľgy Zöllnerovej s hereckou ikonou nášho filmu rozprávali.
S divadlom ste začali už v roku 1952 na scéne Dedinského divadla. Od roku 1955 ste už boli členkou Novej scény v Bratislave. Ako sa to všetko začalo?
Bola som veľmi mladá. Úprimne povediac, ja som ani nemienila byť herečkou. Spolužiačka však priniesla noviny, kde bol zverejnený konkurz do Dedinského divadla. A tak som sa predstavila v divadle, kde začínal aj Ivan Mis-trík či Leopold Haverl. Denne sme hrali. V mesiaci sme mali dva dni voľno. Raz sme boli v Novom Meste nad Váhom, potom v Košiciach, po celom Slovensku sme v rokoch 1952 – 1955 chodili tri roky.
Najzložitejšie sú portréty, Každý človek je jedinečný, hovorí mladý výtvarník Čítajte Uvidel ma režisér Novej scény v Bratislave Ján Klimo. Potrebovali mladé dievča môj-ho typu a ja som išla potom na Novej scéne z postavy do postavy. Aj keď som chcela ísť na Vysokú školu múzických umení, pán režisér Klimo, ktorý bol aj pedagóg spoločne s režisérkou mi vraveli: Nechoď. Vtedy vysokoškoláci nemohli robiť a ja som si uvedomila, že je škoda stratiť šty-ri roky. Na bratislavskej Novej scéne ma potrebovali a ja som do školy z javiska neodišla.
Boli ste v tých rokoch veľmi silná herecká generácia.
Áno. Napríklad so Štefanom Kvietikom som v roku 1964 v úlohe Moniky robila na filme Sám vojak v poli. To bola pekná práca, Štefan Kvietik bol úžasný človek i herec. Tak ako aj ďalší vrstovník Ivan Mistrík. Teraz neviem, či by som v súčasnej dobe dokázala to čo kedysi. Prvýkrát vo filme som si zahrala v komédii Štvorylka už v roku 1955. Režiséri tejto obľúbenej komédie, Jozef Medveď a Karol Krška, ma v roku 1955 objavili v divadle.
A potom už nasledoval dodnes preslávený film Posledná bosorka. V roku 1957 ste si v ňom zahrali hlavnú rolu.
Po Štvorylke prišla Posledná bosorka režiséra Vladimíra Bahnu. Pri natáčaní jednej zo scén filmu som utrpela úraz. Počas filmu som utrpela v obrovských plameňoch, ktoré vzbĺkli, popáleniny. Vzbĺkli mi vlasy a mala som popáleniny na rukách, nohách i tvári, zhoreli mi vlasy. S popáleninami som skončila v nemocnici. Nerobili vtedy všetky potrebné opatrenia, aké mali byť. Báli sa potom, aby nebol okolo toho rozruch a ja som preto dostala dočasnú stopku.
Jubilujúci sochár Milan Struhárik vystavuje v galérii vyše sto svojich diel Čítajte Stretávali ste sa už ako mladé dievča s výraznými hereckými bardmi. Mikulášom Hubom, Jozefom Kronerom, Viliamom Záborským či Františkom Dibarborom. Ako si spomínate na spoločnú komunikáciu? Mnohé z filmov, ktoré ste spolu natočili, sú už dnes doslova kultovou ozdobou slovenskej kinematografie.
Naša komunikácia bola úžasná. Vôbec som nepociťovala, že by mala byť medzi nami nejaká priepasť. Bolo to naozaj výborné a ja si dodnes pamätám všetko. Preto si neviem predstaviť teraz. Bolo to všetko iné.
Na všetko bol čas, všetko sa pripravovalo dôsledne, boli sme vždy pripravení, keď sme prišli na divadelné dosky či na „pľac“, kde sa filmovalo. Hrali sme srdcom a všetko vychádzalo zvnútra našej duše. Bolo to úžasné. Dnes je to už iné. Ale napriek mnohým filmom som vždy milovala divadlo. Mojou doménou bolo byť a hrať v divadle.
Oľga Zöllnerová
Slovenská herečka sa narodila 23. augusta 1935 v Bratislave. Začínala ako členka činoherného zájazdového Dedinského divadla v rokoch 1952 – 1955 a po trojročnom účinkovaní zakotvila od roku 1955 na profesionálnej Novej scéne v Bratislave, v ktorej v stálom angažmáne pôsobila do roku 1992. Počas svojej dlhoročnej hereckej dráhy sa preslávila množstvom rolí v divadle, filme, televízii, dabingu i v rozhlase. Na divadelných doskách predstavovala široké spektrum charakterových postáv od lyrických dievčin cez temperamentné, spontánne, jazyčnaté či rezolútne ženy až po dramaticky vyhranené hrdinky so silným emotívnym zafarbením a zobrazením vnútorného rozpoloženia stvárňovanej osobnosti.
Zaskvela sa v divadelných hrách Popoluška, Lakomec, Snehová kráľovná, Tri sestry, Macbeth, Tartuffe, Pygmalion, Radúz a Mahuliena, Mnoho kriku pre nič, Bratia Karamazovci, Skrotenie čertice a mnohých iných. Obrovskú popularitu si získala aj medzi filmovými a televíznymi priaznivcami vďaka množstvu postáv, ktoré stvárnila na filmovom plátne či televíznej obrazovke.
Svoju filmovú premiéru zažila v roku 1955 v komédii Štvorylka. Už o dva roky neskôr sa preslávila vďaka hlavnej postave historickej drámy Posledná bosorka. Nasledovalo množstvo filmových, televíznych i seriálových úloh napríklad vo filmoch Pieseň o sivom holubovi, Most na tú stranu, Volanie démonov, Zločin slečny Bacilpýšky, Predčasné leto, Skleníková Venuša či vo filme Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a starý. Nezabudnuteľné uplatnenie získala aj vďaka televíznym inscenáciám rozličných žánrov Hra o láske a smrti, Plynové lampy, Matka, Šagrénová koža, Lucrezia Borgia či Klebetnice.
Účinkovala aj vo viacerých televíznych seriáloch či v minulosti veľmi populárnych Bakalároch. Svoje schopnosti a talent prepožičala takmer 400 postavám v divadle, filme, televízii, rozhlase i v dabingu. (MŠ)
Vy ste počas celej svojej hereckej kariéry boli mimoriadne aktívna na rôznych miestach. Ako ste to všetko dokázali zvládnuť, keď ste počas niektorých období natáčali počas jedného roku aj osem filmov?
Ja už ani neviem, ale všetko sa to dalo zvládnuť. A to popri filme, divadle, televízii bol ešte aj rozhlas. Aktívna som bola aj v dabingu, ale všetko sme to vtedy zvládali. Nikdy sme sa nesťažovali, kolektív bol súdržný. Musím však priznať, že tým trošku trpela rodina. A hlavne deti. Tie si ma moc neužili, to mi je ľúto. To ľutujem veľmi. Divadlo bolo vtedy mojím životom. To môže potvrdiť aj moja dcérka, ktorá tu sedí vedľa mňa:
– Mama prichádzala v noci. A keď som ja odchádzala do školy, mama ešte spala, keďže prišla domov neskoro. A keď som sa vrátila zo školy domov, mama už bola v práci. Mamy sme si vtedy moc neužili, ani ja, ani brat.
