Z Ukrajiny cestovali do Moldavska, Švédska, Poľska a Bulharska, aby svoj nový domov našli napokon na Slovensku. Speváčka, klaviristka a dirigentka Anna Kondratieva, vystupujúca pod umeleckým menom ANNA ZIGMAR, opustila Odessu spolu s manželom šesť mesiacov po začiatku vojny.
Nový domov s prácou, kde by mohli využiť svoje umelecké nadanie, hľadali ťažko. Šťastie sa na nich neplánovane usmialo nakoniec na Považí. Kým Anna učí deti spev a klavír a na konzervatóriu dospelých operný spev, jej manžel sa zamestnal v medzinárodnej firme, kde uplatnil svoje jazykové znalosti.
Ako hovorí, dodnes sa v nej bijú dve emócie – jedna sa chce vrátiť domov, druhá ju zas presviedča, že v krajine, kde zúri vojna, ju nič dobré okrem rodiny nečaká. Pomôcť chce však aj na diaľku, čoho dôkazom je ďalší charitatívny koncert, ktorý sa v Trenčíne uskutoční už o pár dní. Viac o uplynulých rokoch i plánoch porozprávala v rozhovore.
Na Slovensko prišla z Ukrajiny s chorou dcérou. Zažila tu predsudky, ale i nezištnú pomoc Čítajte Odessa je celosvetovo preslávená nielen svojou architektúrou, ale aj kvalitnými hudobnými telesami. Pochádzate z hudobnej rodiny?
Práveže nie, mama je učiteľka fyziky a matematiky na základnej škole, otec zas na vysokej škole prednáša programovanie. Profesia učiteľa je ale na Ukrajine veľmi zle ohodnotená, pritom povinností je veľa. Keby mám porovnať plat učiteľa doma, tak plat by pokryl asi náklady na prenájom garsónky, preto je nutné mať napríklad v takom Kyjeve dve práce. Na Slovensku je táto profesia ohodnotená lepšie, doma nás čaká veľa reforiem.
Čo ste vyštudovali?
Odeskú národnú akadémiu múzických umení A. V. Neždanovoji, skončila som ako zborová dirigentka. Predtým som chodila na konzervatórium. Pracovala som ako zborová dirigentka a mala som na starosti aj detský zbor, folklórnu skupinu, teda dve práce. Tomu, že som vyštudovala, veľmi pomohol štipendijný program či už na strednej, alebo vysokej škole, čím som odbremenila rodičov. Keď som doštudovala magistra, dva roky som bola na doktorandskom štúdiu. Počas neho som založila profesionálny zbor Fusion Jazzvox, s ktorým sme koncertovali. Išlo o jazzovú hudbu z 50. a 60. rokov, pričom som pre zbor robila sama aranžmá. Peniaze zo štipendia som investovala teda do zboru. V Odesse sme vystupovali pre niekedy aj stovky ľudí.
Anna Zigmar. (zdroj: archív respondentky)Akí hudobníci boli v zbore?
Iba vysokoškoláci. Spolužiaci, ktorí so mnou študovali dirigovanie. Podmienkou doktorandského štúdia bolo, že musím mať vlastný profesionálny súbor a za rok spraviť aspoň dva koncerty. Pritom obsahovo musí ísť o niečoho nového a originálneho, preto tie jazzové úpravy. Po štúdiu sme fungovali so zborom ešte zhruba dva roky. Do toho prišiel covid a povedzme – virtuálne koncerty. Pandémia prerušila našu kariéru a doteraz mi niektorí kolegovia píšu, že im to veľmi chýba.
Čo nasledovalo?
V roku 2020 sme sa presťahovali do Kyjeva, kde si manžel našiel prácu, začal pracovať v nahrávacom štúdiu, robil aranžmá, písal skladby. Ja som pracovala ako zborová dirigentka na základnej umeleckej škole v centre mesta. V hlavnom meste som spievala v rôznych súboroch, veľa sme koncertovali.
Akú hudbu majú radi Ukrajinci?
Pop. Ak má niekto prísť na klasickú hudbu, musí to byť niečím špeciálne, samozrejme, okrem filharmónie a podobne. Ak majú prísť ľudia vo veku 30 – 40 rokov, tak na populárnu hudbu. Pritom Slováci zas majú veľmi radi klasickú hudbu a živé nástroje, čo ma baví.
V miestnosti, v ktorej v Novej Dubnici učíte hru na klavíri, je množstvo diplomov s vaším menom. Ktorý si vážite najviac?
Diplomov mám veľa, no najviac hrdá som na zbor Fusion Jazzvox, to bola naozaj vec, ktorá sa mi podarila a bol to môj splnený sen. Kolegovia mi doteraz píšu, že im to chýba a chceli by pokračovať, no bezo mňa to nechcú. Som hrdá na to, že som vyštudovala vysokú školu, vytvorila autorskú skladbu a že som sa rokmi posúvala ďalej. Môj otec ma učil, aby som si vystúpenia nahrávala, jednak kvôli spomienkam a zároveň preto, aby som videla, aké pokroky robím.
(zdroj: Eduard Poliak)V Kyjeve ste zažili aj začiatok vojny. Aké bolo ráno 24. februára 2022?
Nikdy na to nezabudnem. Bývali sme v časti Kyjeva, z ktorého bolo priamo vidno bombardovanie letiska Zhuliany, zobudila som sa na to o nejakej piatej. Naša generácia neverila, že v 21. storočí sa niečo také môže stať. Časť rodiny mám pritom v Donecku, nevidela som ich už desať rokov a bojím sa, že ich už ani neuvidím. Téma vojny je v rodinách, kde časť ľudí žije mimo okupovaných území a časť na nich, tabu.
Aký čas ste strávili v Kyjeve, na ktorý útočili Rusi?
Prvé dva týždne vojny nariadili prázdniny, o ďalšie dva týždne mi zavolala riaditeľka, že ma nepotrebuje, keďže sa budú vyučovať len hlavné predmety. Manžel tiež stratil prácu. Problém bol s platením nájmu, tak sme sa po troch mesiacoch rozhodli, že pôjdeme za rodičmi do Odesy. Zažili sme tam viaceré útoky, skrývali sme sa v pivnici pod bytom. Mali sme strach o život.
Vaši rodičia ale zostali...
Áno, povedali, že sú už na to zvyknutí, pri poplachoch nechodia už ani do pivnice. Povedali – ak doletí dron alebo raketa, tak ma buď zabije, alebo nezabije. Nežijú v strachu, v ňom sa nedá existovať, jesť, pracovať. A tá depresia... Hovoria, že sú zvyknutí, musia pracovať a zo svojho bytu a mesta neodídu. To oni nás ale tlačili, aby sme odišli z Ukrajiny. Ja som odchádzať nechcela, mala som tam všetko.
Z domova ste odišli v júli 2022, kam ste mali namierené?
Boli sme v Moldavsku, neskôr vo Švédsku, kde sme každý deň písali množstvo e-mailov, čo sme hľadali prácu. Manžel posielal žiadosti do nahrávacích firiem, ponúkal aj svoje schopnosti, ktoré súvisia s opravou náradia. Ja som písala do škôl, filharmónií, divadiel, bez švédštiny sme sa ale nepohli. Potom sme išli do Poľska, kde bolo ale veľa Ukrajincov a prijímať ďalších do zamestnaní bol problém. Neskôr sme išli do Bulharska, kde som si našla prácu v divadle, prácu tam mal prisľúbenú aj manžel, no napokon by ju dostal až po roku, čo sme nemohli čakať, mali sme posledných tisíc dolárov. Až napokon sa usmialo na nás šťastie a manželovi ponúkla prácu medzinárodná firma z Nového Mesta nad Váhom. Prišli sme koncom augusta, manžel na druhý deň nastúpil už do práce a ja som si zamestnanie našla do dvoch týždňov. V prípade manžela ako hudobníka, skladateľa, zvukára to nebolo nájdenie si vysnívanej práce, ja som mala väčšie šťastie.
Z vianočného vystúpenia na trenčianskom Mierovom námestí. (zdroj: Eduard Poliak)Pracujete na súkromnej umeleckej škole v Novej Dubnici, kde učíte klavír a spev. Od januára už aj na nitrianskom konzervatóriu, kde učíte operný spev. Ako je to možné skĺbiť?
Doobeda som v Nitre a poobede v Novej Dubnici. Prepravujem sa vlakmi a nerobí mi to problém, okrem dní, keď meškajú vlaky. Kto ale žil vo veľkom meste, kde trvá cesta domov hodinu či hodinu a pol, tak si na niečo také, ako je preprava medzi Nitrou a Novou Dubnicou zvykne. Našla som prácu v oblasti, ktorú som vyštudovala a ma baví, čo je úžasné, pretože mnoho ľudí také šťastie nemá.
Dnes sa tu snažím odovzdávať svoje vedomosti a spojiť ich s vašimi tradíciami, pravidlami. Nie som taká prísna, ako boli u nás doma, pretože umelecká škola sa u nás berie ako druhé vzdelanie a keď naň nastúpite, musíte ho ukončiť. Nie je to ‘len‘ krúžok. Na Slovensku som počas pracovného života prvýkrát zistila, čo je to víkend. V Kyjeve som pritom pracovala sedem dní v týždni.
