TRENČÍN/LINZ. Mal iba sedemnásť rokov, keď v drese Dukly Trenčín naskočil do federálnej ligy. Prvé zápasy odohral s Františkom Hossom, ktorému neustále vykal. Keď v roku 1986 STANISLAV MEDŘÍK zažiaril na majstrovstvách sveta do 20 rokov, prejavili o neho záujem kluby z NHL.
„Boli sme piati súrodenci. Nebolo to také jednoduché. Nemal som odvahu na to opustiť rodinu. Po pár rokoch však padla opona a všetko sa zmenilo. To už bola iná káva. Začiatkom deväťdesiatych rokov boli preferovaní obrancovia, ktorí mali nad 190 centimetrov. Mne k tomu chýbalo desať čísel. Kto bol veľký, ten šiel do NHL. Ja nie,“ zaspomínal si.
Tesne mu ušiel federálny titul v sezóne 1991/1992, kedy pôsobil v Rakúsku. Všetko si vynahradil neskôr, keď sa tešil z dvoch majstrovských pohárov. Bol súčasťou olympijského tímu v Lillehammeri a pričinil sa o postup Slovenska z nižších kategórií medzi hokejovú elitu.
Stanislav Medřík ako dorastenec v Dukle Trenčín (zdroj: ARCHÍV S.M.)Ste rodákom z Nitry, no už ako mládežník ste sa presunuli do trenčianskej Dukly. Ako to bolo?
Šiel som do Trenčína na strednú školu. V Nitre bola síce dobrá mládež, ale na Duklu sa nechytala. Už v tom čase mala niečo na spôsob dnešnej akadémie. Klub mi vybavil maturitný odbor na leteckých opravovniach, kde som spoločne s kamarátom Romanom Beňom nastúpil na jeseň roku 1980. Mal som vtedy 14 rokov.
Mali ste iba 17 rokov, keď ste už nakukli do prvého tímu Dukly v sezóne 1984/85. Na tú dobu nezvyčajná vec, aby taký mladík bol súčasťou extraligového tímu. Však?
Dnes už niektorí pätnásťroční chlapci naskočia do profesionálneho hokeja. Za mojich čias boli hráči pod 18 rokov skôr raritou. Keď som prišiel do kabíny, neustále som vykal Ferovi Hossovi. V šatni aj na ľade počas zápasov, až mi hovoril či mi nešibe a mám s tým prestať.
Spomínam si, že v podobnom veku hrali v extralige Peter Svoboda za Litvínov, Michal Pivoňka za Kladno a David Volek za Spartu.
Na Waltera si nič nedovolil ani vojenský generál. Polemizovať s ním mohol iba Ján Pardavý Čítajte Ono to celé bolo o to zaujímavejšie, že som s hokejom začal pomerne neskôr. Mal som snáď deväť či desať rokov a ešte som sa ani nevedel korčuľovať. Iba som chodil okolo mantinelu a viac padal ako stál.
Mal som kus šťastia, pretože otec jedného chlapca odhlásil syna z hokeja a mňa zobrali namiesto neho.
O pár rokov ste už korčuľovali v najvyššej súťaži a reprezentovali Československo na mládežníckych podujatiach. Kde nastal výrazný progres?
Oporou mi bol švagor. Povedal, že keď som sa už raz dal na hokej, tak musím drieť viac ako ostatní. Robil som veci navyše. Viac času na ľade, viac streľby, viac posilňovne. Jednoducho, stále niečo naviac. Hovorieval, že keď sa neviem poriadne korčuľovať, musím dobiehať základy.
Stanislav Medřík dnes. (zdroj: ARCHÍV S.M.)Mladí hráči to mali v tých rokoch oveľa náročnejšie ako dnes. Vybíjali si na vás starší spoluhráči zlosť?
Sústredenia bývali náročné. Ale zlosť si nevybíjal nikto. Mal som výhodu, že ma brali troška inak. Bol som súčasťou všetkých reprezentačných výberov krajiny. Takže sa na mňa pozerali troška inak. Že nie som asi žiadny babrák, keď stále nosím československý dres.
Páni ako Hossa, Růžička, Vlach, Božoň, Bokroš, Gregor a ďalší boli solídni ľudia a nerobili dusno.
Dukla sa postupne prepracovala medzi absolútnu špičku vo federálnej lige. Aké boli osemdesiate roky v jej podaní?
Úvod bol ťažký. Boli sme outsideri. Každý si na nás dovoľoval a čakal, že keď prídeme napríklad na Spartu, tak dva body zostanú automaticky v Prahe. Postupne sme sa však zlepšovali. Začali ku nám chodiť na vojnu stále lepší a lepší hráči. Mená ako Kron, Kapusta, Látal a to ani nehovorím o Růžičkovi.
Utrpel ťažký otras mozgu. Uvažoval nad koncom kariéry, no na ľad ho vrátili synove slzy Čítajte Spomínali ste sedemnásťročných rovesníkov z ligy. Všetci z nich sa presadili v NHL. Ako blízko k nej ste boli vy?
V roku 1986 som bol ako obranca vyhlásený za najlepšieho hráča nášho tímu na majstrovstvách sveta do 20 rokov v súboji proti Kanade na jej vlastnom ľade. Opona bola v tom čase ešte zatvorená a kto chcel ísť do Ameriky, musel utiecť. Najprv sa mi ozvali agenti Bostonu. Domov vyvolávali zástupcovia Vancouveru. Agent povedal, že ma môže dať na draft, ale musím mu sľúbiť, že zostanem za morom.
Boli sme piati súrodenci. Nebolo to také jednoduché. Nemal som odvahu na to opustiť rodinu. Po pár rokoch však padla opona a všetko sa zmenilo.
To už bola iná káva. Začiatkom deväťdesiatych rokov boli preferovaní obrancovia, ktorí mali nad 190 centimetrov. Mne k tomu chýbalo desať čísel. Kto bol veľký, ten šiel do NHL. Ja nie.
Poviem otvorene. Bolo to pre mňa sklamanie. Neskôr sa v zámorí presadil aj môj parťák z obrannej formácie v Trenčíne, s ktorým som odohral dvesto zápasov, Ľubo Sekeráš.
Azda jediný, koho si z bývalého bloku pamätám, že prerazil v NHL a bol nižšieho vzrastu, bol Višňovský.
Dukla Trenčín získala v sezóne 1991/92 historický federálny titul, ale bez vás, keďže ste hrali rakúsku ligu v Zell am See. Prečo?
Prišiel som sa pozrieť iba na oslavy. Mal som radosť za chlapcov, doprial som im to.
Vtedy mi to ani neprišlo, že som niečo premeškal. To príde až po rokoch, pretože československý titul mal cveng.
Aj toto sa v článku dočítate
- Ktorý spoluhráč ho nazval Beethoven,
- aký príbeh ho spája s Erikom Lindrosom,
- sezónu 1996/97 odohral v Zlíne, no i tak s Trenčínom získal pohár,
- kto ho v závere sezóny zavolal späť do Dukly?
V roku 1991 som bol súčasťou reprezentačného tímu na majstrovstvách sveta vo Fínsku. Na izbu prišiel za mnou pán Kovarčík, ktorý bol mojím agentom. Na stole boli dve ponuky. Buď švédske MODO alebo Rakúsko. Viac sa prikláňal na stranu Zell am See, tak som tam šiel. S odstupom času to vnímam ako chybu, radšej som mal ísť na sever.
