TRENČÍN. Mal iba osemnásť rokov, keď už bol súčasťou kádra Dukly Trenčín. Dvojičku s ním tvoril Róbert Pukalovič, ktorý bol dvakrát starší ako JURAJ ĎURČO. O rok na to už dvíhal nad hlavu majstrovský pohár, keď vojaci vo finále zdolali nečakane HC Košice.
„Mal som šťastie, pretože v staršom doraste ma trénoval Ernest Bokroš. Keď prešiel následne k prvému tímu, potiahol ma so sebou. Mal som výhodu, že ma poznal. Doteraz na neho nemôžem povedať krivého slova,“ zaspomínal si Ďurčo.
V mládežníckych kategóriách pomohol Slovensku v nižších kategóriách, aby sa expresne rýchlo prepracovalo medzi hokejovú elitu, no majstrovstvá sveta seniorov si nikdy nezahral. V konkurencii Sekeráša, Višňovského či Švehlu sa presadzovalo ťažko.
Neskôr okúsil viacero zahraničných líg, aby na záver pomohol Novým Zámkom do najvyššej súťaže. Kariéru ukončil v roku 2020 v Topoľčanoch.
Bol hokej vo vašom prípade jasnou voľbou?
Som rodákom zo Sihote. Vyrastal som neďaleko zimného štadióna. V Trenčín bol hokej športom číslo jeden. Z môjho okolia k nemu inklinovali prakticky všetci chlapci. Boli sme ešte iná generácia. V zimnom období sme hrali hokej, v lete sme sa naháňali za loptou.
Kariéru prerušila na päť rokov. Po návrate ovládla Európu a následne i svet Čítajte Už ako šestnásťročný ste sa zúčastnili premiérového šampionátu do 18 rokov. O rok na to ste pomohli k postupu medzi hokejovú elitu. Ako si na tie roky spomínate?
Céčkové majstrovstvá sveta boli mimoriadne náročné. Ocitli sme sa v spoločnosti množstva postsovietskych krajín ako Kazachstan, Ukrajina či Lotyšsko. Mám pocit, že sme postúpili s odretými ušami po tesnom víťazstve nad Ukrajinou. O rok na to už sme mali ľahších súperov a postup do najvyššej kategórie sa rodil jednoduchšie.
Všetko sme podriadili úspechu. Všetky kategórie mali jasný cieľ čo najrýchlejšie postúpiť medzi hokejovú elitu, čo sa aj podarilo.
Fungovali sme v skromných podmienkach, ale o všetko sme mali postarané. Nikto sa na nič nesťažoval.
Súčasne s vami postupovali rok za rokom aj všetky ostatné reprezentačné výbery. Vlajkovou loďou bol tím seniorov, ktorý na olympiáde v Lillehammeri pobláznil celé Slovensko. Cítili ste, že tvoríte národnú identitu?
Veľa sa rozprávalo o tom, aké bolo nespravodlivé, že sme sa museli prepracovávať z hokejového suterénu. Právom sme patrili do A-kategórie. Všetci sme cítili, že tam patríme. Azda i preto sme sa expresne rýchlo vyhrabali medzi tých najlepších. Bolo pre nás cťou reprezentovať. A ten ošiaľ, čo na Slovensku panoval, nám vlieval sily.
Hossa ho nazval Pirulom. Z vlakovej stanice sa prepracoval až do reprezentácie Čítajte Už ako osemnásťročný ste sa udomácnili v drese Dukly Trenčín, ktorá v tom čase patrila medzi absolútnu špičku na Slovensku. Nezatočila sa vám z toho hlava?
Určite áno. Mal som šťastie, pretože v staršom doraste ma trénoval Ernest Bokroš. Keď prešiel následne k prvému tímu, potiahol ma so sebou. Mal som výhodu, že ma poznal. Doteraz na neho nemôžem povedať krivého slova. Bol som riadny ucháň. Hrával som aj s Robom Pukalovičom, ktorý bol v tom čase dvakrát taký starý ako ja. Veľa ma naučil.
Mladí hráči to však v tom čase nemali jednoduché. Súhlasíte?
To boli iné roky. Pravidelne sme mali na starosti čistenie kabín, spŕch či záchodov. Všetko bez akéhokoľvek reptania. Brali sme to ako samozrejmosť a povinnosť. Nikto nám nič nemusel pripomínať, robili sme to automaticky. Nedovolili sme si vystrkovať rožky. Boli sme radi, že sme vôbec dostali príležitosť byť v prvom tíme.
Aj vám šiel niekto zo starších hráčov po krku?
To nie. Vychádzal som s každom dobre. Ako mladí sme však museli byť zvyknutí na to, že sme mohli za všetko zlé. S tým sa už nedalo nič robiť. Automaticky sme boli na vine my.
Aj ste mali myšlienky, že by ste odišli do iného klubu?
Dukla bola pre mňa od malého chlapca číslom jeden. Sníval som o tom, že raz si oblečiem jej dres v extralige. Iný klub pre mňa prakticky neexistoval. A hráči zväčša boli v jednom klube dlhé roky. Nejaké kočovanie príliš neexistovalo.
Nemali ste ešte ani 20 rokov, keď Dukla v sezóne 1996/1997 získala nečakaný titul pod vedením legendárneho kouča Jaroslava Waltera.
Ten si nesmierne vážim. Majstrovský pohár s Duklou teší azda najviac zo všetkého. Boli sme výborná partia na čele s nebohým pánom Walterom. Všetko fungovalo ako hodinky.
Mediálny manažér: Niektorí ľudia sú schopní mladým hokejistom posielať výhražné správy Čítajte Bol extrémne prísny ?
V tých rokoch mal takú pozíciu, že ani generál si na neho nič nedovolil. Čo povedal, to platilo. Mal prirodzený rešpekt. Stačilo, aby sa zjavil v kabíne, a už sme boli v pozore, čo sa bude diať. Mal neskutočnú disciplínu. Bol tvrdý, ale férový. Radšej mám takých, čo povedia pravdu na rovinu. Neznášam úlisných a falošných ľudí.
Aj toto sa v článku dočítate
- Prečo sa nikdy nedostal na seniorské majstrovstvá sveta v hokeji,
- prečo synovi vybral meno Jonas,
- mal ambíciu dostať sa do tímu NHL?
Našiel sa niekto, kto s ním vôbec mohol polemizovať v kabíne?
Azda iba Janko Pardavý, ktorý mal výsostné postavenie. Bol jeho miláčik. Zároveň však aj bol pán hráč, ktorý rozhodoval zápasy a prirodzený vodca. Ešte to skúšal aj Braňo Jánoš, ale s ním to už bolo divokejšie.
