BECKOV. V Beckove po dvoch rokoch príprav otvorili Špecializované zariadenie pre autistov.
Zariadenie rodinného typu poskytne služby šiestim mladých ľuďom s poruchou autistického spektra. Za projektom stojí Občianske združenie ProAutis, ktoré pomáha deťom a ľuďom s autizmom a ich rodinám v Trenčíne a okolí už 13 rokov.
Prví klienti sa do zariadenia presťahovali začiatkom januára, dnes majú za sebou prvé týždne v novom domove. Ako hovorí Miriam Ondrušková, riaditeľka zariadenia Bezpečný prístav, klienti i personál si na seba a nové podmienky postupne zvykajú.
„Keďže sme otvorení ešte len mesiac, tak je to náročné, pretože dospelí mladí muži, ktorí tú žijú, si musia zvyknúť najmä sami na seba, na nás, na nové prostredie. Prichádzajú sem z domu, zo svojich rodín, je to pre nich samozrejme ťažké,“ hovorí Ondrušková.
Pobytové zariadenie rodinného typu
V Beckove sú klienti od pondelka do piatku, na víkendy chodia k svojich rodinám. Ide teda o pobytové zariadenie. Jedným z hlavných cieľov je viesť klientov k čo najväčšej samostatnosti.
Ako pripomína riaditeľka, všetci majú svoje povinnosti a pravidlá, ktoré musia dodržiavať. „Simulujeme im domáce prostredie, mali by fungovať tak, ako ľudia doma bežne fungujú.“
Cez deň sa klientom venujú traja až štyria opatrovatelia, v noci na chod zariadenia dohliada nočná služba. Deň trávia v dome, na záhrade, nevynechávajú ani prechádzky.
Ako hovorí opatrovateľka Zuzana Knapková, postupne si na na seba zvykajú. „ Už teraz je to lepšie ako na začiatku, vidíme, že sa spolupráca zlepšuje.“
Každý klient má v dome svoju vlastnú izbu, ktorú si sám upratuje, mladí muži si prezliekajú posteľné prádlo, dávajú prať, umývajú podlahu i toalety. Niektorí z nich pomáhajú i s prípravou jedál v kuchyni. Radi trávia čas v rozľahlej záhrade, ktorú majú k dispozícii. Práve tu by v budúcnosti mala vzniknúť komunitná záhrada, priestor, kde môžu pracovať a tráviť svoj čas sami, so svojimi rodinami, či dobrovoľníkmi.

Niektorých klientov by chceli v budúcnosti zaradiť i do pracovného procesu, jeden z nich by mal začať pracovať v sociálnom podniku, ktorý je zameraný na výrobu darčekových predmetov.
Okrem povinností majú samozrejme aj rôzne aktivity a terapie, ktorým sa počas dňa venujú.
„Máme snoezelen, každý piatok k nám dochádzajú dvaja dobrovoľníci na pracovnú terapiu a venujú sa práci v záhrade. Od februára im budeme poskytovať felinoterapiu, muzikoterapiu aj arteterapiu,“ hovorí riaditeľka.
Jedným z klientov je i 21–ročný Filip Marton. So svojim novým domovom je podľa vlastných slov spokojný. „Som tu už tri týždne a môžem povedať, že zatiaľ je to veľmi fajn. Aj prostredie aj ľudia. Je to pre mňa veľká zmena, najskôr som bol v strese, ale potom som si zvykol,“ hovorí.

Prispôsobujú sa klientom
Rozdiel medzi bežnými zariadeniami sociálnych služieb a novovzniknutým Bezpečným prístavom je podľa Miriam Ondruškovej najmä v tom, že vo veľkých inštitúciách sa musí klient prispôsobiť chodu zariadenia, zatiaľ čo tu sa naopak snažia prispôsobovať potrebám jednotlivých klientov.
Preto je podľa jej slov dôležité, aby podobných zariadení rodinného typu pre autistov na Slovensku pribúdalo. Prostredie s menším počtom ľudí a voľnejším denným harmonogramom je totiž pre autistov ľahšie zvládnuteľné.
„Nediktujeme im kedy musia vstávať, kedy majú jesť, dať si kávu, alebo oddychovať. Nechávame ich samostatne, aspoň z časti, rozhodovať o tom, ako budú fungovať,“ vysvetľuje s tým, že ľudia si často neuvedomujú, že hoci ide o autistov, stále sú to dospelí ľudia, ktorí sa túžia osamostatniť.
„Ich okolie si to neuvedomuje, správajú sa k nim stále ako k malým deťom. Ale oni majú svoje potreby presne tak ako my, len ich možno nevedia pomenovať a nevedia si ich sami naplniť.“
Veľkou výzvou pri prevádzkovaní takéhoto zariadenia sú samozrejme financie. „Financovaní sme z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, z Trenčianskeho samosprávneho kraja a samozrejme doplácajú i klienti. Napriek tomu to nestačí, pretože utiahnuť takéto zariadenie je mimoriadne finančne náročné. Sme preto odkázaní i na sponzorov, dary a pomoc dobrovoľníkov a 2 percentá z daní,“ hovorí Miriam Ondrušková.

Slabá pomoc od štátu
Lucia Pittnerová vozí svojho syna do Beckova až zo Žiaru nad Hronom. Vo svojom okolí podobné zariadenie nenašla.
„Mne to za tie dve hodiny v aute stojí. Lebo viem, ako sa tam budú oňho budú starať a že je tam perfektná spolupráca. Tu je vo vedení človek, ktorý sa vzdeláva, má súcit a vzťah s autistami, to je hneď vidieť. A navyše, keď je za aj tým rodič, ako je to v prípade OZ Autis, tak rodič presne pozná potreby autistov a ich rodín, vie, ako žijú, čo potrebujú a dokáže nastaviť dobré podmienky,“ hovorí Pittnerová.
„Uvidíme ešte ako si syn zvykne, pretože tá adaptácia je náročná. Ale mám inú možnosť? Nemám.“
Nad tým, čo bude s jej synom v dospelosti, premýšľa od jeho troch rokov. „Už roky na to upozorňujeme, ale za 15 rokov sa tu nič nezmenilo,“ hovorí s tým, že podpora vlády je podľa nej dlhodobo nedostatočná a záujem politikov slabý. „Rodičia zúfalo potrebujú pomoc, ale nemajú to z čoho zaplatiť, preto takéto zariadenia ani nevznikajú,“ dodáva.