Vďaka rodičom sa k hudbe dostal už v detstve, verný jej zostal dodnes, a to nielen vo voľnom čase. Husle ho obklopujú aj počas pracovných dní, keď sa venuje ich oprave, za uplynulých vyše 15 rokov dal šancu na druhý život stovkám z nich. JAKUB LÍŠKA (35) z Dobrej je folkloristom telom aj dušou a láska k sláčikovým nástrojom z neho doslova vyžaruje.
O tom, ako sa k svojej práci dostal, aj o tom, ako sa starať o staré husle, aby nestratili na hodnote, prezradil v rozhovore.
Prečo práve husle?
Otec bol huslista, prišlo to teda logicky. Síce nemal muzikantských predkov, no rodičia ho dali na husle a popri ZUŠ začal hrávať aj v detskom folklórnom súbore Radosť a neskôr v Družbe, kde sa stretol aj s mojou mamou, ktorá v súbore spievala. Jej mama pochádzala zo Záblatia, kde založila a viedla folklórnu skupinu, takže ja a súrodenci máme folklór v krvi. Brat časom z huslí prešiel na violu, ja som zostal pri husliach, sestra tancovala.
Okrem voľného času, keď na husliach hráte, ste sa nimi obklopili aj v čase pracovnom. Je to splnený sen?
Nemôžem povedať, že to bol sen. Skôr to beriem ako logické vyústenie niečoho, čomu som sa venoval odmalička. Nikdy som nemal sen, že sa budem venovať husliam, no dnes trošku ľutujem, že som sa k tomu nedostal ešte skôr. Prirodzene som však objavil to, čo ma baví.
(zdroj: archív J. Líšku)Kedy prišlo rozhodnutie v zmysle – a teraz idem opravovať husle?
Prišlo to pred asi 15-16 rokmi. Začal som pre seba hľadať nástroj. U iných muzikantov som videl ich nástroje, počul som, ako hrajú a sám som mal tak dopyt po lepšom nástroji. Začal som hľadať a tým pádom aj nakupovať nástroje na diaľku zo zahraničia, keďže u nás som ešte nemal prehľad o trhu. Hľadal som staré nástroje, ktoré už majú niečo za sebou, ktoré sú vyhraté. Začal som tak hľadať po bazároch, aukciách a spravil prvé nákupy. Husle však často potrebovali nejakú renováciu, výmenu dielov a drobné opravy. Tak som vyhľadával a nakoniec spoznal niektorých slovenských husliarov. Keď boli husle zrenovované a vyhovovali mi, nechal som si ich a tie predošlé som predal.
Časom som však z logických dôvodov dospel k tomu, že by som ten servis, výmeny, opravy mohol začať robiť aj sám. Tak som sa začal učiť ako samouk z internetu, alebo sledovať husliarov, ktorí mi dovtedy nástroje renovovali. Okrem samotných huslí ma začal baviť aj ten celý proces od vyhľadávania, cez nákup, renováciu, skúšanie, fotenie a nakoniec predaj.
V článku sa dočítate:
- či platí pri husliach úmera: čím staršie - tým lepšie,
- na čo sú profesionálni huslisti veľmi citliví,
- ako súvisia takzvané vegánske vlasy so sláčikmi,
- či sa chce pustiť do výroby vlastných hudobných nástrojov.
Jestvuje niečo, čo nedokážete na husliach opraviť?
Je toho stále veľa, čo neviem. Jedna vec je výroba a druhá vec opravy starých nástrojov. Každé si vyžaduje zvláštne vedomosti a skúsenosti. Výrobe a opravám hudobných nástrojov sa bežne učia ľudia na špeciálnych školách, na rôznych kurzoch a stážach u odborníkov. Toto funguje dobre v iných krajinách, u nás však nie. A keďže ja som s touto prácou začal ako s hobby, popri štúdiu na VŠ, potom niekoľko rokov popri zamestnaní a muzikantskej činnosti, následne aj popri rodinných povinnostiach, tak pre mňa už nebolo možné odísť niekam do zahraničia na odbornú stáž, kde by som nabral aj odborné a praktické vedomosti a skúsenosti na to, aby som tie nástroje mohol aj odborne kvalitne opravovať. Dokážem rozobrať nástroj, aj polepiť praskliny atď., avšak bežne to nerobím - je to totiž časovo aj odborne náročné popri iných činnostiach ktoré robím. Takže pri väčších a náročnejších opravách stále spolupracujem s odborníkmi. Ale v budúcnosti sa určite plánujem tomu venovať do takej miery, aby som vedel a mohol robiť všetko potrebné sám.
Stav pred a po renovácii. (zdroj: archív J. Líšku)Koľko hudobných nástrojov ste dostali za tie roky z komôr, pivníc či povál a dali ste im ďalšiu šancu na život?
Budú to stovky, no nepočítam to presne. Je to aj tým, že najprv som to robil ‘na kolene’ v obývačke či v kuchyni u rodičov alebo v podnájme. Až keď som sa oženil a kúpili sme si vlastný byt s ďalšími vhodnými priestormi, tak som sa tomu začal venovať už vo väčšej miere, ale nikdy som to nepočítal.
Čo vás na celom procese baví najviac?
Na začiatku ma najviac baví to prekvapenie, keď mi príde balík a ja ho idem rozbaliť - cítim sa podobne, ako keď som ako malý rozbaľoval darčeky pod stromčekom. Nakupujem husle totiž väčšinou len podľa fotografií v aukciách a na bazároch, zo zahraničia, preto často ani neviem, o aký nástroj sa vlastne ide a aký je reálny stav. Niekedy som po vybalení aj sklamaný, väčšinou som však spokojný a niekedy aj naozaj rozradostený - keď sa mi napríklad v aukcii podarí za dobrý peniaz kúpiť kvalitné majstrovské husle alebo sláčik. Po vybalení nástroj pofotím v pôvodnom stave, to znamená často aj s desiatky rokov starou špinou, chýbajúcimi dielmi, prípadne poškodeniami. Následne nástroj kompletne vyčistím - to je ďalšia moja veľmi obľúbená činnosť, lebo po vyčistení je často najviditeľnejší ten rozdiel “pred a po” a na to sa vždy teším. Potom nástroj osadím novými dielmi - vystrúham nové ladiace kolíčky, nastavím strunník, podbradník, žaluď. Veľmi dôležitou časťou je výroba a osadenie novej “duše” a kobylky, cez ktorú sú natiahnuté struny a ktorá prenáša chvenie zo strún na dosky nástroja. Táto časť vyžaduje viac než len schopnosť vystrúhať tie diely pekne a v správnych rozmeroch. Práve preto túto prácu prenechávam kamarátovi - skúsenému husliarovi, s ktorým spolupracujem vlastne celú dobu, čo sa husliam venujem. Okrem toho že je husliar, je aj výborný muzikant a multiinštrumentalista. Určite aj preto dokáže lepšie pracovať sám s nastavovaním zvuku. A venuje sa tomu naozaj do hĺbky, v podstate až vedecky. Zo skúseností viem, že dokáže z nástrojov pre mňa vytiahnuť to zvukové maximum, ktoré ja nedokážem (často ani iní husliari). Keď sú husle vyčistené, osadené, nastavené, tak pristupujem znovu k foteniu a následne už fotky môžem prezentovať verejne, napríklad aj s ponukou.
Dostali sa vám do rúk aj nejaké vzácne husle?
Vyslovene “stradivárky” nie. Dnes už je naozaj len vzácnosťou objaviť na povale nejaké vzácne staré husle. A aj to je možné skôr len na povale nejakého domu v zahraničí, nie tu u nás. V našich končinách keď niekto objaví napríklad po starom otcovi husle, tak sa v drvivej väčšine prípadov jedná síce o starý, ale obyčajný, lacný továrenský nástroj nízkej kvality, ktorých sa hlavne v 20. storočí v Československu vyrobili stotisíce až milióny. Práve preto sa zameriavam na nákup v bazároch, starožitnostiach a aukciách v zahraničí, prevažne Nemecku a Francúzsku.
Párkrát sa mi ale dostali do rúk staršie a kvalitnejšie nástroje, aj 200-300 ročné, vyrobené v Nemecku, Francúzsku, Anglicku alebo Česku. Párkrát som už aj oľutoval, že niečo išlo preč a nenechal som si do zbierky. Zbierku som však vlastne nikdy nezaložil. Po narodení staršej dcéry som zanechal predošlé zamestnanie a začal sa venovať husliam vo väčšej miere - aby som mohol byť doma pri rodine a zároveň robiť to čo ma baví, bez nejakých časových obmedzení, ktoré som v zamestnaní mal. Takže vzhľadom k tomu, že práca s husľami ma už niekoľko rokov aj živí, musím sa v prípade potreby vedieť aj rozlúčiť s tými nástrojmi. Hlavne sa však venujem starším nástrojom “strednej triedy” - buď manufaktúrnym alebo kvalitnejším továrenským - veľkovýrobným, z Nemecka a Česka, prevažne z konca 19. a začiatku 20. storočia. Tie nástroje majú často dobré kvality - či už sa jedná o materiál, vypracovanie, ale aj zvuk. Po renovácii je to väčšinou lepšia voľba pre žiakov, študentov alebo aktívnych huslistov, než kupovať dnes nové moderné továrenské husle niekde z Ázie.
Platí, že čím staršie – tým lepšie?
Veľa ľudí si myslí, že tie najstaršie, 300 až 400-ročné majstrovské sú zvukovo najlepšie, no nie je to záruka. Samozrejme, je to dosť závislé aj od subjektívneho pohľadu jednotlivca. Avšak aj dnešné nové, moderné nástroje od vynikajúcich husliarov vedia hrať výborne, dokonca lepšie než tie najznámejšie staré nástroje v hodnote miliónov eur. Dokazujú to aj slepé testy, pri ktorých porota hodnotí zvuk rôznych nástrojov, pričom nevedia, na aký konkrétne nástroj je hrané. Aj nové moderné nástroje vychádzajú z testov s výbornými výsledkami. To, že mám v ruke 300-ročné husle ešte nezaručuje, že aj hrajú dobre. Musí to byť hlavne kvalitne spravený nástroj. Samozrejme, môže byť citeľný rozdiel medzi starým vyhratým nástrojom, a novým nástrojom, ktorého zvuk a farba tónu bude rokmi ešte “zrieť”. Ten rozdiel je viac citeľnejší pri lacnejších, menej kvalitných nástrojoch. A to je práve aj dôvod, prečo renovujem a prinavraciam do hudobného života tie staršie nástroje. Často sú to nástroje, ktoré sa nemôžu rovnať kvalitným a drahým majstrovským kusom, a pri ktorých by pre mnohých majstrov, hlavne na západe a v drahších krajinách, bolo nerentabilné venovať im čas. U nás na Slovensku je dopyt po starších vyhratých nástrojoch, ale v rozumných cenách, ktoré si môžu dovoliť aj bežní ľudia, nie len profesionálni muzikanti, ktorí sa hudbou živia.
Ako sa o staré husle starať, aby nestrácali na kvalite a tak aj na hodnote?
Dôležité je, aby boli husle postrojené, s natiahnutými strunami. A ďalšia vec je dôležitá - na husliach musí byť hrané. Keď nie sú husle postrojené a nie je na ne hrané, drevo prestáva pracovať a rezonovať a stráca tak svoje vlastnosti. Občas mi je ľúto, keď niekomu renovujem staré kvalitné husle, ktoré majiteľ napríklad zdedil alebo našiel na povale “po dedovi”, a plánuje ich mať len zavesené na stene ako pamiatku a pod. To prehrávanie huslí je dôležité - preto napríklad aj v múzeách, kde sú vystavené staré majstrovské a hodnotné nástroje, ich občas vyberie správca z vitrín a “prehrá” ich, aby nestrácali svoje vlastnosti. Čo sa týka starostlivosti pre bežných majiteľov a muzikantov - samozrejme, treba dávať pozor, aby sa nástroj mechanicky nepoškodil. Husle sú krehké, treba byť opatrný. Husle sú však aj citlivé na zmeny prostredia, to znamená - teplota, vlhkosť, treba na to myslieť. Nenechávať husle pri radiátore, pri krbe, ale napríklad ani v zime dlhšiu dobu niekde v aute. Husle tým trpia. A samozrejme, raz za čas je dobré husle priniesť husliarovi na servisnú prehliadku. Bežne sa stretávam s tým, že huslisti ku mne prídu v hodine dvanástej alebo keď už vznikol nejaký problém - napríklad sa dlhodobým ladením a tlakom strún prehla kobylka do takej miery, že spadla alebo sa zlomila, čo môže aj vážne poškodiť samotný nástroj. Treba si všímať svoj nástroj a starať sa oň, čistiť ho, kontrolovať. Lebo o to je potom náročnejší alebo drahší servis. Dôležitá je aj pravidelná výmena strún, ktoré časom strácajú vlastnosti a prestávajú znieť tak, ako by mali.
Veľkou alchýmiou je asi aj drevo a lakovanie...
Je to naozaj veľká veda, do ktorej tajov som sa doteraz ja sám ani nepustil. Pri nástrojoch, ktoré sú hodnotené ako najkvalitnejšie, trvalo majstrom dlhé roky skúmania a skúšania prísť na to, aké kroky spraviť a kde čo upraviť, aby dosiahli požadovaný efekt. Lak je tiež kapitola sama o sebe, stretávam sa občas pri nástrojoch s prácou amatérskych renovátorov, ktorí z nástroja pôvodný lak odstránia a nanovo ho nalakujú, nejakým bežne dostupným lakom na drevo a podobne. Husle sú ale nástroj veľmi komplexný, pri zvuku záleží na každej drobnosti. Výber dreva a jeho vypracovanie, lak, materiál náhradných dielov, ich tvar, hmotnosť, tiež výber strún... Je tam veľmi veľa premenných, ktoré sa musia spojiť, aby fungovali tak, ako majú, teda aby krásne spolu ladili.
Na čo sú profesionálni huslisti citliví?
